CooBoo

Zlato predátora (Recenzia)

Philip Reeve

Vzhľadom na to, že mám veľmi rada "steampunk" (nie, ani ja nerozumiem, prečo to tak je, keďže sa technike a strojom vôbec nerozumiem:D ) a na našom trhu je steampunkových kníh žalostne málo, netrpezlivo očakávam každú, ktorá sa tomuto žánru čo i len trochu priblíži. Preto bolo jasné, že si nenechám ujsť sériu od Philipa Reevea - Smrteľné stroje. Vždy mám trochu obavy, keď si kupujem prvý diel zo série, ktorý sa mi navyše po prečítaní veľmi páčil, že ďalšie diely sa u nás nedovydávajú. Som naozaj rada, že som sa dočkala tohoto druhého, a to navyše v pomerne krátkom čase a pevne verím, že CooBoo bude v tejto sérii aj naďalej pokračovať. Mám pocit, že o týchto knihách sa veľa nehovorí, ale verím, že si čitateľov napriek tomu našli. Určite si to totiž zaslúžia. Fascinuje ma, že séria začala v originále vychádzať už v roku 2001 a aj teraz dokáže konkurovať súčasným fantasy bestsellerom. Na mňa pôsobí veľmi nadčasovo a ak sa nebudete zamýšľať nad tým, či je niečo také reálne alebo nie, dokážete si ju pekne užiť. Je jasné, že niečo podobné by zrejme nikdy nemohlo fungovať a nikdy by niečo také nemohlo nastať, ale vymyslené je to perfektne. Štýlom, akým je kniha napísaná, mi veľmi pripomína sériu Leviatan od Scotta Westerfelda, ktorá je, mimochodom, mojou srdcovou záležitosťou. Zaradila by som ho medzi rozprávkový štýl. Je presne taký, ktorý potrebujete na zlepšenie nálady, kedy sa chcete oslobodiť od reality a necháte sa unášať na vlnách fantázie. Pretože tento autor jej má na rozdávanie a navyše ju vie aj dobre spracovať do perfektného príbehu. Samotný príbeh sa odohráva 2 roky po zoznámení našich hlavných hrdinov Toma a Hester. Napriek tomu, že je Hester škaredá, Tom ju má rád a ona tomu konečne uverila. Všetko vyzerá dokonale až pokým nenaberú jedného pasažiera, vďaka ktorému sa začne všetko komplikovať. Tom a Hester sa ocitnú na odľahlom mieste, kde musia čeliť rôznym prekážkam. Dokonca je Hester nútená od Toma utiecť a na chvíľu má pocit, že ho úplne stratila. Ale ako to už na konci rozprávok býva, všetko nakoniec dobre skončí, aj keď cesta k šťastnému koncu nie je vždy jednoduchá. Pre Toma a Hester je pripravených veľa nebezpečných situácií a prekvapení, ktorým však odvážne dokážu čeliť. Páči sa mi, ako autor postupne rozohráva príbeh súčasne na viacerých miestach s rôznymi postavami a ako ich nakoniec prepojí v jeden celok a v jedno vyústenie. Síce v tomto dieli to tak na začiatku ani veľmi nevyzeralo, postupne sa dej začal zamotávať a pribúdali zápletky. Jedna nová postava sa autorovi mimoriadne podarila a ak ste si obľúbili profesora Lockharta z Tajomnej komnaty, tu nájdete podobne strelenú a zábavnú postavičku. Pre mňa je táto séria ukážkou originality v súčasnej knižnej sfére. Sme zahltení množstvom retellingov a navzájom si veľmi podobných príbehov, ale je naozaj skvelé, keď medzi toľkými možnosťami objavím niečo takéto. Je to predovšetkým INÉ, zábavné, prekvapivé a aj napínavé. Veľmi mi vyhovuje autorov ľahký a prirodzený štýl, ktorý dokáže čitateľa vtiahnuť do deja a úplne sa zžiť s postavami. Za trošku pomalší začiatok stŕham jednu hviezdičku, ale inak to bolo opäť výborné.

elliesbookverse.blogspot.cz/2018/, 22.5.2019

Viac o knihe

RECENZIA: Toto je celá pravda

Lygia Day Penaflorová

Táto kniha ma zaujala na prvý pohľad a to obálkou aj námetom. Nie som veľkým fanúšikom obálok s fotkami tváre, ale táto si hneď získala moju pozornosť. Možno je to tými farbami, ktoré mi pripomínajú také tie neónové nápisy v noci v meste, alebo tým výrazným fontom, sama neviem. A to ste ešte nevideli tú oriezku... tá to zaklincovala ?? Rovnako je veľmi zaujímavý a pútavý námet knihy. Skupina fanúšikov istej knihy sa zoznámi s jej autorkou, stanú sa priateľmi a to zmení celý ich život. No nebolo by to úžasné? Nie len sa stretnúť so svojim obľúbeným autorom, ale spoznať ho, stretávať sa s ním a rozprávať o všetkom možnom? Pre mňa by to bol splnený sen - nahliadnuť do mysle človeka, ktorého obdivujem a ktorý dokáže vytvoriť niečo tak nádherné, knihu. Rovnako to cítia aj Miri, Soleil, Penny a Jonah. Niekto síce viac a niekto menej - je veľa druhov fanúšikov. Miri je takmer posadnutá, Soleil nadšená, Jonah zvedavý a Penny je len rada, že má niečo, pre čo sa môže nadchnúť. No všetci sa cítia výnimočne, keď sa spoznajú s Fatimou, úspešnou autorkou knihy Spodný prúd. Ten sa stane totálnou senzáciou a oni štyria sa ocitnú priamo v centre diania. Založia čitateľský klub kde dopodrobna rozoberajú svoje obľúbené pasáže z knihy, organizujú skupinové čítania a vyhrievajú sa v sláve toho, že sa s Fatimou poznajú osobne. No nič nie je také dokonalé, ako sa na prvý pohľad zdá a veci zrazu naberú veľmi rýchly spád, keď zistia, že Fatima ich využívala ako predlohy svojho nového románu. Príbeh je rozprávaný retrospektívne, teda v čase už po udalostiach, ktoré všetko zmenili. Kniha sa číta veľmi rýchlo a jednoducho, najmä vďaka netradičnej forme. Nájdeme tu prepisy z rôznych interview, denníkové zápisky, úryvky z knihy, esemesky a chatové správy. Vďaka tomu sa stránky otáčajú akoby samé a príbeh letí dopredu. Potešilo ma, že žiadna z foriem alebo z postáv sa mi neznepáčila. Páčil sa mi pohľad každej jednej postavy a nikto mi neliezol na nervy (čo je pri mne úspech ??). Najlepší bol ten motív, v duchu ktorého sa niesol celý tento príbeh, že každá minca má dve strany a nič nie je čiernobiele. Každá postava videla udalosti v inom svetle a aj ich inak podávala. Na reálnosti pridalo to, že každá mala inú osobnosť a všetko prežívala po svojom. Napriek tomu som si však k nikomu nedokázala vytvoriť nejaký vzťah. Nebola tam žiadna postava, ktorá by ma uchvátila a hltala jej scény, no ani žiadna, ktorá by mi vadila a ja by som mala nutkanie jej pasáže preskakovať. Keby som k nim nejaký vzťah mala, asi by ma celý ten dej zasiahol o niečo viac, no takto mi nevadili všetky tie negatívne udalosti, ktoré postavy postihli. Len som bola jednoducho zvedavá, ako to bude pokračovať a ako sa to napokon vyvinie. Dej nie je až taký zložitý, ale keď sa nad tým človek zamyslí, je to poriadny mindf*ck ?? Spisovateľka (Lygia Day Penaflor), píše o spisovateľke (Fatima Ro), ktorá píše o spisovateľke (už si nepamätám jej meno). Asi sa v tom netreba veľmi špŕtať, lebo z toho môže rozbolieť hlava. No je veľmi zaujímavé sledovať, ako sa všetky tieto línie striedajú a miešajú a rozmýšľať, čo sa skutočne odohralo a čo je len predmetom knihy, ktorú napísala Fatima (vidíte aké je to mätúce? ??). Jediná vec, ktorá mi pri čítaní trochu prekážala bolo to, že som často narážala na chyby v texte. Niekde chýbalo písmenko, niekde sa opakovali slová... Ešte že nie som príliš veľký detailista a nič mi nebránilo ignorovať to a čítať ďalej. Ale viem si predstaviť, že by to niekoho mohlo privádzať do šialenstva. Zápletka bola naozaj zaujímavá, no viac-menej predvídateľná. Bolo mi jasné, čo je tou veľkou záhadou, no na počudovanie mi to neprekážalo a ja som len bola zvedavá kedy a ako to celé praskne. Záver som však nečakala celkom takýto, takže aspoň to ma dokázalo prekvapiť. Znova sa však dostávame k tomu, že keby som mala k postavám nejaký väčší vzťah, bola by som šokovaná a prežívala to oveľa intenzívnejšie. Toto je celá pravda je podľa mňa veľmi zaujímavá kniha, ktorá vás vtiahne do deja a nezastavíte sa, kým ju neprečítate. Ak ste skôr fanúšikmi príbehov založených na psychológií postáv než na nejakých veľkých epických scénach, toto je presne niečo pre vás. A ak aj nie, myslím, že nič nestratíte, keď si ju prečítate :)

strana36.blogspot.cz, 15.5.2019

Viac o knihe

Kráľovstvo vs princezná > Temná Krása

Každý príbeh, každá séria raz musí skončiť. Pri niektorých sa konca neviem dočkať, ale pri tomto... Želala by som si, aby to neskončilo nikdy a aby som mohla v tomto svete ostať.Autorke skladám obrovskú poklonu, pretože svet, ktorý vytvorila, rovnako ako príbehy v ňom, si ma úplne podmanil. Otvoriť tretiu časť pre mňa bolo ako pre niektorých návrat do Rokfortu. Jednoducho povedané... Akoby som sa vrátila k starému známemu. Writing Želám si, aby z tohto raz urobili film. Prajem si, aby sa na túto knihu pozreli scenáristi a povedali si, že autorka urobila všetku prácu za nich. Pretože urobila. V tejto, poslednej, časti môžeme jasne vidieť rôznorodosť sveta, pretože autorka v ňom neprepája len postavy, ale taktiež ich zvyky a legendy. Na Kronikách je skvelé, ako reálne pôsobia. Jedná sa o vymyslený svet, avšak jeho premyslenosť, detaily, vlastný jazyk ma neprestali udivovať. Ako dobre, že sa autorka rozhodla zvoliť prvú osobu, pretože pri každej kapitole z pohľadu niekoho iného som sa ocitla v ich hlave a videla to, čo oni prežívali. Či to bol smútok, napätie alebo len hnev. Hnevala som sa s nimi, plakala a miestami ma ťažilo na srdiečku, pretože som netušila, ako sa situácia vyvnie. Moje hodnotenie: 5/5* Characters Lia prežila útek z Vendy, avšak jej problémy sa tým zďaleka nekončia. Na skoro šesťsto stranách si pre ňu autorka nachystala niekoľko vzostupov a pádov. Sama som sa pri čítaní prichytila, ako na postavu kričím, či dúfam, že ju nikto nenájde. Toto pokračovanie zo mňa vyžmýkalo všetky emócie a ani po konci sa neunúvalo vrátiť mi ich, pretože som ostala na poslednú stranu civieť ako teľa na maľované vráta- ústa dokorán, slzy v očiach. Nielen Lia, ale aj Rafe s Kadenom si prešli premenou. Niekto lepšou, niekto horšou. Na začiatku som nebola Rafeho fanúšikom, nakoľko sa mi princove chovanie vôbec nepáčilo a hlavne jeho postoj voči Lii. Miestami to vyzeralo, že ju berie len ako svoju budúcu ženu, nie tú, ktorá dokázala prevrátiť Vendu hore nohami. Každopádne, niekedy to je čas osamote a trochu priestoru, čo človek potrebuje na premýšľanie. Aj v tomto prípade sa čas ukázal ako najlepší liečiteľ. Do popredia sa dostali aj postavy, ktoré sme spoznali v prvom a druhom dieli. Najviac ma potešila Pauline, ktorá sa ukázala ako veľmi silná žena a vďaka ktorej som si okamžite utekala odznova prečítať niektoré pasáže z jednotky. Som rada, že nakoniec každý dostal to, čo si zaslúžil. Niektorí viac, no niektorí trošku menej. Moje hodnotenie: 5/5* Plot - Tretia časť priamo naväzuje na dvojku, čo je dobré, pretože drží čitateľa v napätí už od začiatku. Hrdinovia utekajú z Vendy a v pätách majú barbarských vojakov, ktorí sú odhodlaní dovliecť Liu či Liino telo naspäť. Po druhej časti, ktorá bola skvelá, no pokojná, bol začiatok tejto knihy príjemným spestrením, nakoľko autorka plne využila potenciál jednotlivých vojakov. Hrdinovia sa neraz ocitajú v ťažkých situáciách a vidieť Liu jednať bolo pôsobivé. Aj z toho dôvodu mi prekážalo Rafove správanie, pretože možno bol vodca svojho ľudu, Lia mala nie jeden, ale dve krajiny, ktoré ju potrebovali. Môj, povedzme mierny, odpor voči Rafemu sa ale počas čítania menil. Čím viac som bola v jeho hlave, tým viac som ho dokázala pochopiť. Zistila som, čo robí, pre koho a hlavne som videla, že do toho dáva všetko. Presne to je najlepšia schopnosť autora. Urobiť z postavy, ktorú ste nemuseli, niekoho, kto si vaše sympatie zaslúži. Než som sa dostala k vyvrcholeniu diela, Rafeho som si obľúbila. Celý príbeh sa schyľuje k vojne medzi Vendou a zvyšnými kráľovstvami a hoci na to v napätí čakal každý čitateľ, nikto na to nebol patrične pripravený. Všetko sa zohralo tak rýchlo, autorka skákala z postavy na postavu, čím nás zamotala, ale nakoniec som bola rada, že to skončilo tak, ako skončilo. Pri posledných stranách som mala slzy v očiach, pretože tento koniec bol nádherný. Reálny, surový, plný nádeje... Uf, mohla by som ešte pokračovať. Jednoducho povedané, táto séria patrí medzi moje najobľubénejšie série vôbec. Moje hodnotenie: 5/5*

Perlasworldofstories.blog.cz, 14.5.2019

Pozor, snehom sa valí Archangeľsk!

Philip Reeve

Philip Reeve je anglický autor, ktorý najskôr pracoval v kníhkupectve, neskôr spolupracoval na rôznych divadelných projektoch, až nakoniec zakotvil vo vodách knižnej ilustrácie. Jeho kresby zdobia desiatky detských kníh. Okrem toho má na konte hneď niekoľko úspešných a takisto oceňovaných kníh určených nielen pre deti, ale aj pre mládež. Séria Smrteľné stroje patrí k jeho skorším prácam. Okrem toho mu v preklade vyšla aj detská séria s názvom Goblini. Po udalostiach v Londýne mali Tom s Hester oveľa väčšie šťastie ako ostatní, nakoľko sa im podarilo uniknúť. Teraz, o dva roky neskôr, z tohto šťastia ešte stále ťažia. Darí sa im celkom dobre prežívať, vďaka vzducholodi sa dostanú takmer všade, kam ich srdce ťahá a tiež sa im vždy darí nájsť si prácu. Napriek tomu sa cez ich svet začína šíriť tieň a nepatrí len obrovskému mobilnému mestu. Čoskoro sa totiž rozhodne o osude celého sveta. Už predchádzajúca kniha sa mi v podstate páčila. Zaujal ma námet pohyblivých miest, no márne som hľadala akékoľvek vysvetlenie vzniku tohto fenoménu. V tomto pokračovaní som čiastočne zistila, prečo to tak je – ľudia k urbanistickému darwinizmu pristupujú ako ku skutočnosti, nakoľko takto to je dlhé roky a ostatné ich nezaujíma. Čo autor využil ako ospravedlnenie, aby nemusel takmer nič vysvetľovať. Príbeh mi striedavo rozprávalo niekoľko postáv. Z dvojice Hester a Tom to bol práve Tom, kto skrátka ťahal za kratší povraz, nakoľko bol nevyliečiteľný idealista so sklonmi k naivizmu, čo je občas nesmierne otravné. Našťastie Hester bola oveľa racionálnejšia a hoci mala sklony k pesimizmu, aspoň sa správala o to logickejšie. Preto ma z tejto dvojice pochopiteľne bavilo viac čítať o nej a Toma som nejako pretrpela, zatiaľ čo Hester ma fascinovala, nakoľko do príbehu vnášala zaujímavé konflikty, ktoré neustále zúrili v jej vnútri. Okrem toho som sa zoznámila aj s ďalšími postavami, napríklad aj s Freyou a Caulom. Títo dvaja boli nemenej zaujímaví, hoci pochádzali z úplne odlišných prostredí. Freya pochádzala z bohatej rodiny a bola nesmierne rozmaznaná a zvyknutá na to, že ľudia skáču tak, ako píska. Teda, vlastne, že pískať ani nemusí, pretože ostatní robili všetko, čo jej na očiach videli. Chápem, dá sa na to zvyknúť, ale ak je jedna vlastnosť, ktorú v deckách fakt neznášam, je to práve rozmaznanosť (ak nepočítam nevychovanosť, ale tieto dve vlastnosti vlastne navzájom dosť súvisia). Caul ma teda bavil omnoho viac, nakoľko vďaka svojmu detstvu a všetkému, čo zažil, je z neho rozhľadený mladík s nohami pevne na zemi a hoci je tiež tak trochu idealistický rojko, mal isté temné skúsenosti, vďaka čomu bol oproti Tomovi omnoho vyspelejší. Zvláštne je, že sa títo štyria vynikajúco dopĺňali, nakoľko dvaja ma úplne bavili a tých zvyšných dvoch som skôr pretrpela. Opäť tu vystupovali fascinujúce vedľajšie postavy, o ktorých by som sa v mnohých prípadoch rada dozvedela viac, no nebolo mi to dopriate. Ale aspoň do deja vnášali rôznorodosť a konflikty. Čo sa týka deja, bol rovnako svižný a dobrodružný ako v predchádzajúcej knihe. No vďaka tomu, že postavy boli predsa len o čosi staršie, akoby sa do deja prebojovala aj istá ponurosť. Všetko zrazu pôsobilo oveľa temnejšie a vážnejšie. Autor zabŕdol do naozaj náročných tém a dokázal ich bravúrne spracovať. Takže vďaka tomu ma čítanie bavilo o to viac. Tiež výborne opisoval emócie, čo na mojej tvári vyvolávalo úsmev, ale takisto mi to vháňalo slzy do očí. Čo však oceňujem najviac, boli všetky tie dejové línie. Zatiaľ čo predchádzajúca kniha pôsobila skôr ako uzatvorený príbeh, toto je jednoznačne začiatok niečoho väčšieho a ja sa už teraz neviem dočkať, ako budú pokračovať osudy všetkých postáv. Zlato predátora je svižná kniha plná dobrodružstva. Oproti predchádzaj knihe je však dej o čosi ponurejší, nakoľko jednotlivé dejové línie sú nielen zložitejšie, ale takisto ukazujú viac z občas krutej ľudskej prirodzenosti. Tieto námety ma nesmierne bavili a len potvrdili, že Philip Reeve má síce svoje postavy rád, ale neštíti sa ich naozaj tvrdými spôsobmi skúšať. Dôkazom sú aj Tom a Hester, ktorí pred sebou majú ešte nejednu prekážku. Takže je paradoxné, že sa ich charaktery nemenia až tak rýchlo, ako by si to dej občas vyžadoval. Takže Tom je stále ten neznesiteľne naivný idealista a Hester zase nespoločenská a zachmúrená pesimistka. Práve preto ma Hester ako hrdinka bavila omnoho viac ako Tom, nakoľko do deja vnášala zaujímavé konflikty, čo Tom so svojim naivným prístupom vážne nedokázal. Okrem nich sa v príbehu objavili aj iné zaujímavé vedľajšie postavy. Tie ma síce opäť bavili viac ako tie hlavné, ale zase autorovi nemôžem vyčítať ich rôznorodosť. Oproti predchádzajúcej knihe je však Zlato predátora omnoho komplexnejšie. Niektoré dejové línie neboli uzatvorené a sľubujú zaujímavé udalosti v pokračovaní. Navyše sa autor spätne vrátil k niektorým udalostiam a poukázal na súvis s neskorším dianím. Tiež bolo zaujímavé sledovať, ako postavy pristupujú k riešeniu niektorých naozaj zložitých morálnych problémov a následne prežívať ich emócie, keď museli čeliť následkom svojich rozhodnutí. Skrátka, táto kniha je lepšia ako Smrteľné stroje.

Lili-darknight.blogspot.cz, 12.5.2019

Viac o knihe

Tinta

Alice Broadwayová je začínajúca autorka, ktorej meno vám možno nič nehovorí, ale keď siahnete po tejto knižke, rozhodne si vás získa. Jej debutová kniha Tinta (z anglického originálu Ink) je naozaj pútavá, na čo vás upozorní hlavne krásne spracovaná obálka. Ale pekne poporiadku! Príbeh vás uvedie do spoločnosti mesta Saintstone, kde žijú tzv. ,,Označenci“ (v knihe sa uvádzajú len Neoznačenci, a názov tohto spoločenstva chýba, a tak si ich aspoň teraz nazveme Označenci), fanatická skupina ľudí, ktorí si nechávajú doslova celý svoj život vytetovať, a to od narodenia, cez jednotlivé povýšenia v práci či svadbu, až po smrť. Po vašej smrti vám stiahnu kožu a spravia z nej knihu, ktorú odovzdajú vašej rodine, aby sa na vás nezabudlo, pričom majú celý váš život na dosah ruky. Môže sa to zdať mimoriadne morbídne, no zároveň je to aj účelové. Ak totiž spáchate zločin, vytetujú vám to na kožu a vie o tom celá vaša rodina. Ako teda vidíte, kniha ponúka kvalitu aj pri téme. A aj keď sa príbeh začína smutne, keďže hlavnej hrdinke Leore umrie otec, preto ju trápia depresie, ponúkne vám oveľa viac rôznych emócií, ktoré by vám mali priniesť nezabudnuteľný čitateľský zážitok. Viem, že táto smutná pasáž mala prepojiť naše pocity s hlavnou hrdinkou, ale, bohužiaľ, akosi to nefungovalo. Leorinho otca sme skoro nepoznali, nevieme si k nemu vybudovať puto, a navracanie sa do detských čias hlavnej hrdinky, ktoré si skladáme z rôznych neforemných útržkov, tiež neplní svoj účel. Kým sa Leora spolu s mamou pripravuje na ceremoniál, pri ktorom má byť otcovi stiahnutá koža a odovzdaná rodine, je toto hektické obdobie poznačené aj ťažkými skúškami v škole, ktoré rozhodnú o jej budúcnosti a vyberú jej povolanie. Na jednom mieste sa tak nahromadí priveľa negatívnych vecí, ktorých pochmúrnosť umocňuje stále ďalší a ďalší problém. A práve zameranie sa autorkou len na to zlé, môže čitateľa časom odradiť. Leora chce byť tatérkou, pretože veľmi rada kreslí. Keď sa ale vyberie na nákup potravín, zbadá, že sa koná tzv. Verejné tetovanie. Je to prakticky úplne to isté, čím boli v stredoveku verejné popravy. Ich poslaním bolo usmerniť ľud, ukázať mu, ktorým smerom sa vydať, starať sa o jeho dobro a dobré mravy, poučiť ho. Alebo vlastne docieliť úplný opak, ak by ste chceli skončiť ako ten chudák na špaľku (v tomto prípade v tetovacom kresle). Danému odsúdencovi udelili najvyšší možný trest a to zabudnutie. Pri zabudnutí je trest extra krutý. Vytetujú vám na temeno hlavy vranu, označia si vás. A aj keď sa môžete stále pohybovať medi ľuďmi, po smrti vašu knihu (pokožku) hodia nemilosrdne do ohňa a jednoducho sa na vás zabudne. A aj vaše meno je tabu, nikto ho nesmie vysloviť. Pri tomto výjave si Leora spomenie na jednu dôležitú vec... Túto istú vranu mal vytetovanú na temene aj jej otec. A od toho momentu sa začína súboj s časom, pričom Leora odrazu nevie, komu má veriť. Mimoriadnym plusom knihy je samotná jej obálka. Jej dizajn knihu predáva sám. Pochváliť musím aj prekladateľku Katarínu Slivkovú, ktorá knihu preložila výborne (z deja ma pomerne nemilosrdne vie vytrhnúť pravopisná chyba, a tých v poslednom čase býva v knihách akosi veľa). V tomto prípade Tinta vyhrala na plnej čiare! Vytknúť však musím jednu vec, a tou je gradácia príbehu. Keď sa konečne deje niečo napínavé, odrazu príde koniec. Rýchly, nepremyslený, umelý, zbytočný. Nie, kniha nie je nudná, to vôbec nie. Len je každému odrazu jasné, že si necháva rozuzlenie všetkého, čo sa navôkol hlavnej hrdinky deje, pre ďalšiu časť, čo ale nemusí byť dobrým marketingovým ťahom. Aj keď zámerom spisovateľky je motivácia čitateľa pre kúpu ďalšej knihy, je potrebné, hlavne pri dlhších sériách, aby jednotlivé príbehy odohrávajúce sa v jednotlivých častiach boli aspoň sčasti uzatvorené. Nech čitateľovi niečo odovzdajú, niečo ho naučia, alebo mu jednoducho normálne prerozprávajú jednu z mnohých zaujímavých príhod. Ale, čo si povieme? Trochu toho marketingu občas nezaškodí. Som rád, že vydavateľstvo Albatros - CooBoo vydáva aj menej známe tituly, čo v tomto prípade nie je vôbec naškodu. Síce možno na prvý pohľad pôsobí Tinta tak, že je určená hlavne pre čitateľské publikum nežnejšieho pohlavia, z vlastnej skúsenosti viem, že rovnako efektívne vie osloviť aj to mužské. Stačí sa začítať do anotácie a každý pochopí, prečo.

Fantasy-svet.sk, 9.5.2019

O tom, aký ťažký je smútok

Úprimne som po tejto knihe siahla len kvôli nápisu "Najlepšia tínedžerská kniha roka 2018". Zistila som, že to vychádza z ocenenia Printz Awards, čo je jedno z najprestížnejších ocenení pre young-adult literatúru. Pozrela som si hodnotenia na Goodreads, ktoré nápis podporili a povedala si, že hádam nebudem sklamaná. Nemala som veľké očakávania, veď som ani poriadne nevedela o čom to bude, a už toľkokrát bola nejaká kniha ospevovaná či najlepšia a mňa sklamala. Len ma zaujímalo, čo môže byť na takej útlej knihe tak zaujímavé. Po dočítaní, s ešte nezaschnutými slzami na líciach, som to pochopila - táto kniha vás chytí za srdce. Marin, hlavná postava, odišla náhle zo svojho domova v Californii na univerzitu v New Yorku, potom ako sa utopil jej starký, a nikomu sa odvtedy neozvala. Ani jej najlepšej kamarátke Mabel, ktorá ju zasypala množstvom správ a telefonátov, no ani raz nedostala odpoveď. Nikto nevie, čo sa počas posledných týždňov doma skutočne stalo a Marin robí všetko preto, aby na to zabudla. Mabel sa však nevzdáva a po mesiacoch ticha prichádza na tri dni do New Yorku za Marin - aby jej pomohla a aby dostala odpovede. V tejto knihe nenájdete množstvo zvratov, prekvapení ani akčný dej. Namiesto toho sa príbeh posúva postupným odkrývaní pocitov a myšlienok hlavnej postavy, jej vyrovnávaním sa s tým, čo sa stalo, a najmä jej postavením sa zoči voči skutočnostiam. Táto kniha nestojí na prevratných odhaleniach a na zdrvujúcich udalostiach, citlivo odkrýva vnútorné rany spôsobené klamstvami a zradou, ktoré sú také bežné a zároveň vždy nečakané. Možno sa v mnohých pocitoch nájdete aj vy. A možno na základe tejto knihy lepšie pochopíte pocity druhých. Zjednodušene povedané táto kniha je o smútku. O tom ako sa s ním vyrovnať. O tom, že neexistuje jednoduché riešenie na všetky problémy a nedá sa povedať si, že všetko bude fajn a ísť ďalej. Niektoré veci si vyžadujú čas a čím väčší smútok, tým viac času potrebujete. Autorka vie ako narábať so slovami, aby ste cítili to isté čo postava, vie ako sa vás dotknúť. Táto kniha je smutná a krásna zároveň, pocit, ktorý vo vás vyvolá si ponesiete zo sebou ešte dlho. Záver: Krásne a citlivo napísaný príbeh, ktorý nestojí na strhujúcej zápletke, ale na spoznávaní pocitov a myšlienok hlavnej postavy. Plné emócií, hnevu a trápenia. Príbeh o láske, priateľstve a najmä rodine - a nielen tej pokrvnej. Táto kniha ma naozaj potrápila, ale len v tom najlepšom. Zanechala ma s boľavým srdcom a naozaj smutnú. Lebo Marin to mala (aj má) naozaj ťažké a autorka vie ako to s citom dať do slov. Odporúčam všetkým čo majú radi citlivé a smutné príbehy.

Čaro kníh, 8.5.2019

Tetovať či netetovať?

Alice Broadway

Alice Broadway je začínajúca autorka, ktorá o sebe rada tvrdí, že žije svoj sen. Dni trávi snívaním s otvorenými očami a následným zapisovaním tým, čo si sama vymyslí. S postavami z jej knihy ju spája vášeň pre čaj. Knihy pre ňu predstavujú bezpečný prístav, miesto, kam môže utiecť a prežívať dobrodružstvá. Podobným štýlom sa snaží písať aj svoje príbehy – aby boli ako únik od reality. Leora žije vo svete dvoch extrémov. Buď tu žijú ľudia totálne posadnutí tetovaniami, ktorí majú zásadu, že všetko si musíte dať zvečniť na telo. Alebo sú tu tí druhí, ktorí sa tetovaní vyslovene boja a považujú ich za niečo nečisté a nesprávne. Títo ľudia teda predstavujú dva úplne protichodné póly a navzájom sa nedokážu pochopiť, nakoľko všetci majú svoju pravdu. Leora má však to nešťastie, že je miešanka, čo jej však nepomáha nájsť si svoje miesto vo svete. A čas sa kráti... Predchádzajúca kniha ma s výhradami skutočne nadchla. Bavil ma ten svet, v ktorom boli tetovania vlastne tak trochu druhom náboženstva, kde ste jednoducho museli zachytávať svoj príbeh na koži, inak ste boli považovaní za kacíra a vyobcovaní. Nehovoriac o tom, že bolo niečo vrcholne znepokojivé na svete, v ktorom len čo ste zomreli, stiahli vás z kože a potom túto kožu zviazali do knihy, aby váš príbeh mohol žiť ďalej. Preto ma aj potešilo, že príbeh v druhej knihe začína presne tam, kde prechádzajúci diel skončil. Leora bola od začiatku sympatická hrdinka, hoci na môj vkus občas až príliš naivná a ovplyvnená tým, čo jej odmalička vtĺkali do hlavy. Preto som sa vlastne ani nečudovala, aké predsudky mala a aké náročné pre ňu bolo pochopiť inú pravdu než tú, ktorú každý deň počúvala. Lenže ku koncu Tinty to začínalo vyzerať, že predsa len bude mať otvorenú myseľ. Preto som bola nemilo prekvapená tým, že Leora na začiatku Iskry bola rovnaká ako na začiatku Tinty. Ustrašená a naivná, verila všetkému, čo jej nahovorili. Predpokladám, že bolo náročné prehodnocovať niektoré pravdy, nakoľko sa im musela doslova postaviť čelom. Len som mala občas pocit, akoby autorka tak trochu negovala udalosti z predchádzajúcej knihy. Čím sa dostávam k tomu, že v podstate prvá polovica kniha bola tak trochu... zbytočná. Iste, bolo dôležité opísať všetky rozdiely, vypočuť si tie isté príbehy porozprávané z perspektívy druhej strany a vôbec zhodnotiť, že tí neoznačení fakt nie sú také monštrá, za akých ich vydávajú. Je teda nutné dodať, že takéto scény dej nikam neposúvali. Ale oceňujem konflikt, ktorý autorka vytvorila nielen v deji, ale aj v Leore, ktorá zrazu ešte výdatnejšie všetko spochybňovala. Problémom však je, že na svet sa stále pozerala svojimi naivnými očkami a táto naivita sa vkradla aj do spôsobu, akým bol príbeh rozprávaný. Skrátka, Leore chýbala akási rafinovanosť, to niečo, vďaka čomu by sa na svet pozerala inak a tým pádom by mi ho aj inak opisovala. Našťastie od polovice aj dej začal byť o niečo akčnejší a tajomnejší a bolo poznať, že sa niečo chystá a malo by to byť veľké. Ja som už asi aj hádala, čo presne a pri niektorých iných udalostiach som zase mala nejaké teórie, ale Leora to nebola schopná vidieť takto a účelne dobrosrdečné správanie úplných cudzincov jej prišlo úplne normálne. Čo ma frustrovalo. Leora teda pre mňa bola ako hrdinka trochu sklamaním, nakoľko som od nej po Tinte očakávala niečo iné. Ale aspoň ma bavilo všetko ostatné, najmä tie spomínané konflikty, keď do seba narazili dve odlišné kultúry, bavili ma aj tie príbehy (ktoré boli inšpirované starými rozprávkami a pri niektorých je to veľmi vidieť) a to, ako neoznačení ľudia žili, do deja zase vnášalo istú žalostnosť. Dej bol takisto príjemný, teda, keď sa konečne začalo niečo diať a takisto ma bavila gradácia a v závere vyostrené vyvrcholenie. V tomto bode sa naozaj nedovažujem predvídať, ako by to celé mohlo skončiť. Iskra je na jednej strane zaujímavým pokračovaním Tinty, ale na tej druhej neprináša toľko odpovedí, koľko som si od nej sľubovala. Problémom je predovšetkým hlavná hrdinka Leora, ktorá mi zároveň príbeh aj rozpráva. Tá je stále rovnako naivná ako v predchádzajúcej knihe, takže len máločo spochybňuje a nechá sa ovládať ostatnými, čo naozaj nie je hrdinka, ktorá by sa veľmi hodila do takéhoto typu príbehu. Zároveň sa toto jej správanie niekedy nepríjemne prejavuje aj na samotnom deji, keď ja som už vedela, čo sa deje a Leora si to ešte stále nevšímala, respektíve nechcela to vidieť. Odhliadnuc od tohto nie veľmi príjemného rozprávača však dej nebol až taký zlý. Je pravda, že prvá polovica bola skôr pomalšia a zameraná na opisovanie dvoch rozličných kultúr, ktoré však boli obe rovnako sfanatizované a vybičované do niekedy až zarážajúcich extrémov. Navyše stret dvoch rozličných národov priniesol do knihy aj zaujímavé konflikty a napätie, ktoré ma bavili. V druhej polovici sa navyše dej trochu rozbehol a nesmierne ma bavila práca, ktorú autora odvádzala pri gradácii. Keď prišiel záver, bol prekvapivý, vyostrený na maximum a navyše taký nečakaný, že ani len netuším, čo by som od pokračovania vlastne mala očakávať. Táto kniha teda nie je zlá, je vlastne zaujímavá, jej problémom je v mojich očiach rozprávačka, ktorej charakter sa akoby vrátil do svojho počiatočného bodu z prvej knihy a ja som opäť musela sledovať jej cestu k dospelosti. Čo nie je niečo, čo by som v podobnej sérii chcela absolvovať viac ako len raz.

Lili-darknight.blogspot.cz, 8.5.2019

Viac o knihe

Posmrtný život Holly Chaseovej

Prvýkrát ma na tejto knihe zaujala originálna americká obálka. A popravde, už dlho som nečítala žiadny retelling práve na Vianočnú koledu a tak, samozrejme že som siahla po tejto knihe. Áno, kniha sa skôr hodí na vianočné obdobie, ale aj počas teplých letných dní sa treba niečim schladiť -a čím iným ako knihou, ktorá je zasadená do zimného obdobia. Holly Chaseová bola obyčajné dievča. Trošku namyslená, nevážila si ostatných ľudí, správala sa namyslene a všetko brala ako samozrejmosť. A potom proste zomrela. Lenže, tým tento príbeh nekončí. Nie, namiesto toho sa z Holly stáva člen tajnej spoločnosti a je z nej Duch minulých Vianoc. Lenže, ako Duch minulých Vianoc nemá len povinnosť na Štedrý deň. Nie, to nikto zo spoločnosti nemá. Samotný výber Skruža je veľmi náročný proces a následne sa musia nájsť vhodné osoby, ktoré sedia do príbehu Vianočnej koledy tak ako ho poznáme. Ale tento rok je to všetko inak. Tento rok je za Skruža vybraný Evan. Lenže, Evan je veľmi podobný Holly. Vlastne všetko ako sa kedysi správala Holly, tak sa správa Evan. A o to viac sa Holly rozhodne, že Evana zachráni. Že nechce aby skončil ako ona. Lenže, je to samo o sebe ťažšie než čakala. Presne ako ona, Evan si tiež z toho nerobí nejakú väčšiu hlavu a Holly vie, že ak nespraví niečo (čo je zakázané), tak sa Evan nezmení. Musím priznať, od príbehu ako takého som veľké očakávania nemala. Ale o to príjemnejšie som bola prekvapená. Holly bola úžasná hlavná postava. Viacmenej som sa s ňou vedela stotožniť, chápala som jej rozhodnutia ako Ducha minulých Vianoc a všetko okolo. Štýl, ktorým je Posmrtný život Holly Chaseovej napísaný je naozaj skvelý a veľmi dobre sa to čítalo. Keď už som sa do knihy začítala, nevedela som prestať a bola som zvedavá, kam autorka tento príbeh ďalej nasmeruje. Celý retelling naozaj autorka veľmi bravúrne zvládla a určite patrí tak všeobecne medzi jeden z najlepších retellingov. Takisto, aj keď poznáme príbeh Skruža, autorka aj napriek tomu vedela prekvapiť a príbeh sa nakoniec vyvýjal úplne inak ako by som na začiatku knihy čakala. A to nie zrovna v zlom smere. Autorka ma veľmi príjemne prekvapila s tým, akým smerom sa s príbehom vybrala a hoci veľa ľuďom sa ten koniec nepáčil, mne sa o to viac páčil. Aby som to zhrnula, Posmrtný život Holly Chaseovej od Cynthia Hand nie je rozhodne príbeh iba na Vianočné obdobie. Nie, táto kniha je super aj keď ju čítate na jar a podobne. Totižto, autorke sa podarilo ten príbeh naozaj veľmi dobre spracovať a dať do toho aj neskutočne dobré a zaujímavé myšlienky. Čiže určite, Cynthia Hand sa ako autorka veľmi osvedčila a som zvedavá, čo nás čaká v budúcnosti od nej.

Never Trust a Duck, 6.5.2019

Marie Lu ~ Warcross

Virtuálna realita je čoraz populárnejšia v našej modernej dobe. A čoraz viac sa rozvíja aj takzvaná rozšírená realita (realita doplnená istými počítačovými prvkami). Sama študujem informatiku - programovanie, a hoci neviem presne odbor, ktorému sa chcem v budúcnosti venovať, rozhodne je zaujímavé, že toto existuje a čoraz viac sa to stáva bežnou súčasťou nášho života. Preto som rada, že sa tak dobrá autorka, akou je Marie Lu rozhodla napísať knihu, ktorej súčasťou je práve virtuálna/rozšírená realita. Warcross je príbeh Emiky, ktorá to v živote nemala vôbec ľahké. A rozhodne sa nedá čakať, že by sa to malo všetko ako zázrakom vyriešiť. Ako väčšina mladých ľudí na celom svete, aj Emika vlastní okuliare s virtuálnou realitou a hrá Warcross. Nedá sa ale povedať, že by bola nejaká hviezda v tejto hre - a to najmä preto, že ju hrá na čierno. Totižto, nemôže hrať pod svojím vlastným menom. No, ale nakoniec kvôli jej menšej chyby počas otváracieho ceremoniálu, všetci ju tam uvidia. A to upúta pozornosť Hidea Tanaku, vynálezcu tejto hry. A tak sa Emika dostáva práve do centra diania, do centra Warcrossového turnaju, ktorý z roka na rok láme rekordy v sledovanosti. Nenechajte sa ale zmýliť, táto kniha nie je len o nejakej virtuálnej hre, nie, je to všetko oveľa zložitejšie a zapeklitejšie. Ale viac neprezradím, ale nebojte sa mi veriť, táto kniha skrýva v sebe oveľa viac, než čakáte. Či už sa jedná o samotné postavy, ktoré sú neskutočne dobre prepracované, alebo aj o samotný dej, autorka určite ani jednu stránku svojho príbehu nepodcenila. Postavy mali naozaj veľmi prepracovaný charakter a minulosť a všetko mi prišlo reálne a nie vôbec pritiahnuté za vlasy. Naozaj som si postavy obľúbila a už sa neviem dočkať pokračovania (koniec augusta nemôže prísť skôr). Od Marie Lu som ešte síce nič pred Warcrossom nečítala, ale viem, že Legenda je veľmi obľúbená séria a naozaj, naozaj sa plánujem aj do nej vo veľmi blízkej budúcnosti pustiť. Každopádne, neviem ako Legenda, ale táto séria je veľmi prepracovaná, autorka má neskutočne dobrý štýl písania, od ktorého som mala problém sa odtrhnúť a keby nevychádza pokračovanie za pár mesiacov v Česku, asi by som nevydržala a siahla po pokračovaní hneď v angličtine. Takisto treba podotknúť fakt, že sa jedná iba o dvojdielnu sériu, a neviem ako vy, ale ja tento samotný fakt veľmi oceňujem, keďže už tých 3dielnych a viacdielných sérii je noazaj veľmi veľa, a častokrát sa mi stane, že v polke sérii ma záujem o danú sériu prejde a ja ju nakoniec nedočítam. Ako som už spomínala, Warcross je naozaj veľmi slušne prepracovaný prvý diel tejto dvojdielnej série a ja sa už naozaj neviem dočkať, kedy vyjde pokračovanie. Proste, Warcross je taká kniha, ktorá Vás vtiahne do svojho dielu a vy proste budete mať problém tú knihu odložiť. A je jedno či sa zaujímate o virtuálnu alebo rozšírenú realitu, a celkovo, či vôbec čítate sci-fi alebo nie...Táto kniha si zaslúži vašu šancu, lebo naozaj, naozaj, je skvelá.

Never Trust a Duck, 2.5.2019

Totálny úlet – Natália Skladaná

Natália Skladaná

Debutová knižka od Natálie Skladanej Totálny úlet už samotným názvom vystihuje zbierku uletených poviedok zobrazujúcich tínedžerov v rôznych situáciách. Skladaná sa do povedomia literárnych osobností dostala poviedkami či básničkami, s ktorými sa zúčastňovala rôznych súťaží. Mladá autorka z východu si dokonca za rukopis zbierky odniesla domov Cenu Jána Červeňa. Kniha poviedok je odporúčaná nielen mládeži, ale aj rodičom detí, ktorí niekedy nechápu, aké náročné je žiť v tele pubertiaka. Priznám sa, že som sprvu váhala nad jej prečítaním, pretože nie som veľký čitateľ poviedok, avšak svoje rozhodnutie som prehodnotila po spozorovaní obsahu. Ako prvé ma upútala anotácia na zadnom obale knihy, ktorá ihneď zalarmovala moju zvedavosť. Čítanie o problémoch tínedžerov, navyše sľubujúce vtipnosť a dobrodružstvo (trebárs v opisoch tandemového zoskoku)? Okamžite ma to presvedčilo o opaku. U knihy vyhral ďalší aspekt, a to ten, že ilustrácie vytvoril talentovaný kresliar Brian Terrero, možno známy tiež ako ilustrátor obálky knihy Netvor od českého autora Ondreja Herca. Jeho tematické kresby pred začiatkom každej kapitoly sú vydarenou tvorbou a skutočne ma pobavili (najmä tie k poviedkam Rebelka a Lajky). Kniha celkovo obsahuje 13 poviedok, niektoré z nich sú obšírnejšie, iné kratšie. Ako som už spomenula, pred každou poviedkou je ilustrácia znázorňujúca hlavnú myšlienku deja. Poviedky sú rôzneho druhu. Všetky sú však sústredené na mladých a opisujú sa v nich „problémové“ životy tínedžerov v akýchkoľvek situáciách. Tie situácie sú niekedy trápne, nešťastné, neuveriteľné či možno nespravodlivé. Niektoré poviedky obsahujú aj poučnosť príbehu – napríklad v tom, že neradno bojovať o popularitu alebo že sa netreba ulievať z vyučovania. Poviedky sa odohrávajú najmä v škole, ktorá je spomenutá vo väčšine z nich, no postavy sú zakaždým iné. Autorka sa vo svojej slovnej zásobe nebojí využívať veľké množstvo slangových výrazov, skratiek prebratých z anglických termínov či originálnych prirovnaní (S tvárou sfarbenou asi ako pokazený camembert som ponorila ruku do nášho WC), ktorých sú plné celé stránky. Texty sú presiaknuté iróniou a sarkazmom, čo pôsobí osviežujúco a vyvoláva humorný efekt. Pobavila ma napríklad pasáž, v ktorej zaľúbený chalan opisoval pôvaby svojej spolužiačky: Takže, vlasy mala úžasné… Prepáčte, boli čierne ako morská voda pri ropnej plošine, rovné ako neuvarené špagety a voňali, akoby boli čerstvo vyrobené vo Wonkovej továrni na čokoládu. Jej pohľad by odzbrojil aj afganského teroristu, a keď si dala okolo očí čiernu linku, spúšťali sa protipožiarne ostrekovače (poviedka Škrečok). Okrem zábavných prvkov boli poviedky postavené aj na dramatickosti, zväčša vyvolanej prejavmi charakterov postáv („Ocooo! Nerooob! Veď dostanem infarkt!“ protestovala som ako decko – použitá v poviedke Záchod). Nádych drámy, vyvolanej vplyvom paranormálnych javov, vidieť aj v prípade tajomnej poviedky Temné chodby. Tým, že autorka cez postavy komunikuje (využíva zvolacie vety či rečnícke otázky), si s čitateľmi vytvára vzťah, v ktorom sa autentickejšie prežívajú pocity postáv. Zbierka poviedok ponúka časovo nenáročné, oddychové a humorné čítanie, pri ktorom možno lepšie pochopíte náročnosť života v úlohe tínedžerov a budete mať väčší prehľad o ich emóciách. Knihu odporúčam každému mladému človeku a tomu, kto sa chce odreagovať pomocou jednoduchého humoru. Dodnes sa neviem rozhodnúť, ktorá poviedka ma bavila najviac. Všetky si získali moju pozornosť a obľúbila som si ich ako celok. Možno však najviac pobavila Flákarina a najviac som spozornela pri poviedke Totálny úlet, po ktorej som dostala i ja chuť na jeden tandemový zoskok.

vinlit.sk, 25.4.2019

Čítať viac Viac o knihe

Recenzia médii