CooBoo

O tom, aký ťažký je smútok

Úprimne som po tejto knihe siahla len kvôli nápisu "Najlepšia tínedžerská kniha roka 2018". Zistila som, že to vychádza z ocenenia Printz Awards, čo je jedno z najprestížnejších ocenení pre young-adult literatúru. Pozrela som si hodnotenia na Goodreads, ktoré nápis podporili a povedala si, že hádam nebudem sklamaná. Nemala som veľké očakávania, veď som ani poriadne nevedela o čom to bude, a už toľkokrát bola nejaká kniha ospevovaná či najlepšia a mňa sklamala. Len ma zaujímalo, čo môže byť na takej útlej knihe tak zaujímavé. Po dočítaní, s ešte nezaschnutými slzami na líciach, som to pochopila - táto kniha vás chytí za srdce. Marin, hlavná postava, odišla náhle zo svojho domova v Californii na univerzitu v New Yorku, potom ako sa utopil jej starký, a nikomu sa odvtedy neozvala. Ani jej najlepšej kamarátke Mabel, ktorá ju zasypala množstvom správ a telefonátov, no ani raz nedostala odpoveď. Nikto nevie, čo sa počas posledných týždňov doma skutočne stalo a Marin robí všetko preto, aby na to zabudla. Mabel sa však nevzdáva a po mesiacoch ticha prichádza na tri dni do New Yorku za Marin - aby jej pomohla a aby dostala odpovede. V tejto knihe nenájdete množstvo zvratov, prekvapení ani akčný dej. Namiesto toho sa príbeh posúva postupným odkrývaní pocitov a myšlienok hlavnej postavy, jej vyrovnávaním sa s tým, čo sa stalo, a najmä jej postavením sa zoči voči skutočnostiam. Táto kniha nestojí na prevratných odhaleniach a na zdrvujúcich udalostiach, citlivo odkrýva vnútorné rany spôsobené klamstvami a zradou, ktoré sú také bežné a zároveň vždy nečakané. Možno sa v mnohých pocitoch nájdete aj vy. A možno na základe tejto knihy lepšie pochopíte pocity druhých. Zjednodušene povedané táto kniha je o smútku. O tom ako sa s ním vyrovnať. O tom, že neexistuje jednoduché riešenie na všetky problémy a nedá sa povedať si, že všetko bude fajn a ísť ďalej. Niektoré veci si vyžadujú čas a čím väčší smútok, tým viac času potrebujete. Autorka vie ako narábať so slovami, aby ste cítili to isté čo postava, vie ako sa vás dotknúť. Táto kniha je smutná a krásna zároveň, pocit, ktorý vo vás vyvolá si ponesiete zo sebou ešte dlho. Záver: Krásne a citlivo napísaný príbeh, ktorý nestojí na strhujúcej zápletke, ale na spoznávaní pocitov a myšlienok hlavnej postavy. Plné emócií, hnevu a trápenia. Príbeh o láske, priateľstve a najmä rodine - a nielen tej pokrvnej. Táto kniha ma naozaj potrápila, ale len v tom najlepšom. Zanechala ma s boľavým srdcom a naozaj smutnú. Lebo Marin to mala (aj má) naozaj ťažké a autorka vie ako to s citom dať do slov. Odporúčam všetkým čo majú radi citlivé a smutné príbehy.

Čaro kníh, 8.5.2019

Tetovať či netetovať?

Alice Broadway

Alice Broadway je začínajúca autorka, ktorá o sebe rada tvrdí, že žije svoj sen. Dni trávi snívaním s otvorenými očami a následným zapisovaním tým, čo si sama vymyslí. S postavami z jej knihy ju spája vášeň pre čaj. Knihy pre ňu predstavujú bezpečný prístav, miesto, kam môže utiecť a prežívať dobrodružstvá. Podobným štýlom sa snaží písať aj svoje príbehy – aby boli ako únik od reality. Leora žije vo svete dvoch extrémov. Buď tu žijú ľudia totálne posadnutí tetovaniami, ktorí majú zásadu, že všetko si musíte dať zvečniť na telo. Alebo sú tu tí druhí, ktorí sa tetovaní vyslovene boja a považujú ich za niečo nečisté a nesprávne. Títo ľudia teda predstavujú dva úplne protichodné póly a navzájom sa nedokážu pochopiť, nakoľko všetci majú svoju pravdu. Leora má však to nešťastie, že je miešanka, čo jej však nepomáha nájsť si svoje miesto vo svete. A čas sa kráti... Predchádzajúca kniha ma s výhradami skutočne nadchla. Bavil ma ten svet, v ktorom boli tetovania vlastne tak trochu druhom náboženstva, kde ste jednoducho museli zachytávať svoj príbeh na koži, inak ste boli považovaní za kacíra a vyobcovaní. Nehovoriac o tom, že bolo niečo vrcholne znepokojivé na svete, v ktorom len čo ste zomreli, stiahli vás z kože a potom túto kožu zviazali do knihy, aby váš príbeh mohol žiť ďalej. Preto ma aj potešilo, že príbeh v druhej knihe začína presne tam, kde prechádzajúci diel skončil. Leora bola od začiatku sympatická hrdinka, hoci na môj vkus občas až príliš naivná a ovplyvnená tým, čo jej odmalička vtĺkali do hlavy. Preto som sa vlastne ani nečudovala, aké predsudky mala a aké náročné pre ňu bolo pochopiť inú pravdu než tú, ktorú každý deň počúvala. Lenže ku koncu Tinty to začínalo vyzerať, že predsa len bude mať otvorenú myseľ. Preto som bola nemilo prekvapená tým, že Leora na začiatku Iskry bola rovnaká ako na začiatku Tinty. Ustrašená a naivná, verila všetkému, čo jej nahovorili. Predpokladám, že bolo náročné prehodnocovať niektoré pravdy, nakoľko sa im musela doslova postaviť čelom. Len som mala občas pocit, akoby autorka tak trochu negovala udalosti z predchádzajúcej knihy. Čím sa dostávam k tomu, že v podstate prvá polovica kniha bola tak trochu... zbytočná. Iste, bolo dôležité opísať všetky rozdiely, vypočuť si tie isté príbehy porozprávané z perspektívy druhej strany a vôbec zhodnotiť, že tí neoznačení fakt nie sú také monštrá, za akých ich vydávajú. Je teda nutné dodať, že takéto scény dej nikam neposúvali. Ale oceňujem konflikt, ktorý autorka vytvorila nielen v deji, ale aj v Leore, ktorá zrazu ešte výdatnejšie všetko spochybňovala. Problémom však je, že na svet sa stále pozerala svojimi naivnými očkami a táto naivita sa vkradla aj do spôsobu, akým bol príbeh rozprávaný. Skrátka, Leore chýbala akási rafinovanosť, to niečo, vďaka čomu by sa na svet pozerala inak a tým pádom by mi ho aj inak opisovala. Našťastie od polovice aj dej začal byť o niečo akčnejší a tajomnejší a bolo poznať, že sa niečo chystá a malo by to byť veľké. Ja som už asi aj hádala, čo presne a pri niektorých iných udalostiach som zase mala nejaké teórie, ale Leora to nebola schopná vidieť takto a účelne dobrosrdečné správanie úplných cudzincov jej prišlo úplne normálne. Čo ma frustrovalo. Leora teda pre mňa bola ako hrdinka trochu sklamaním, nakoľko som od nej po Tinte očakávala niečo iné. Ale aspoň ma bavilo všetko ostatné, najmä tie spomínané konflikty, keď do seba narazili dve odlišné kultúry, bavili ma aj tie príbehy (ktoré boli inšpirované starými rozprávkami a pri niektorých je to veľmi vidieť) a to, ako neoznačení ľudia žili, do deja zase vnášalo istú žalostnosť. Dej bol takisto príjemný, teda, keď sa konečne začalo niečo diať a takisto ma bavila gradácia a v závere vyostrené vyvrcholenie. V tomto bode sa naozaj nedovažujem predvídať, ako by to celé mohlo skončiť. Iskra je na jednej strane zaujímavým pokračovaním Tinty, ale na tej druhej neprináša toľko odpovedí, koľko som si od nej sľubovala. Problémom je predovšetkým hlavná hrdinka Leora, ktorá mi zároveň príbeh aj rozpráva. Tá je stále rovnako naivná ako v predchádzajúcej knihe, takže len máločo spochybňuje a nechá sa ovládať ostatnými, čo naozaj nie je hrdinka, ktorá by sa veľmi hodila do takéhoto typu príbehu. Zároveň sa toto jej správanie niekedy nepríjemne prejavuje aj na samotnom deji, keď ja som už vedela, čo sa deje a Leora si to ešte stále nevšímala, respektíve nechcela to vidieť. Odhliadnuc od tohto nie veľmi príjemného rozprávača však dej nebol až taký zlý. Je pravda, že prvá polovica bola skôr pomalšia a zameraná na opisovanie dvoch rozličných kultúr, ktoré však boli obe rovnako sfanatizované a vybičované do niekedy až zarážajúcich extrémov. Navyše stret dvoch rozličných národov priniesol do knihy aj zaujímavé konflikty a napätie, ktoré ma bavili. V druhej polovici sa navyše dej trochu rozbehol a nesmierne ma bavila práca, ktorú autora odvádzala pri gradácii. Keď prišiel záver, bol prekvapivý, vyostrený na maximum a navyše taký nečakaný, že ani len netuším, čo by som od pokračovania vlastne mala očakávať. Táto kniha teda nie je zlá, je vlastne zaujímavá, jej problémom je v mojich očiach rozprávačka, ktorej charakter sa akoby vrátil do svojho počiatočného bodu z prvej knihy a ja som opäť musela sledovať jej cestu k dospelosti. Čo nie je niečo, čo by som v podobnej sérii chcela absolvovať viac ako len raz.

Lili-darknight.blogspot.cz, 8.5.2019

Viac o knihe

Posmrtný život Holly Chaseovej

Prvýkrát ma na tejto knihe zaujala originálna americká obálka. A popravde, už dlho som nečítala žiadny retelling práve na Vianočnú koledu a tak, samozrejme že som siahla po tejto knihe. Áno, kniha sa skôr hodí na vianočné obdobie, ale aj počas teplých letných dní sa treba niečim schladiť -a čím iným ako knihou, ktorá je zasadená do zimného obdobia. Holly Chaseová bola obyčajné dievča. Trošku namyslená, nevážila si ostatných ľudí, správala sa namyslene a všetko brala ako samozrejmosť. A potom proste zomrela. Lenže, tým tento príbeh nekončí. Nie, namiesto toho sa z Holly stáva člen tajnej spoločnosti a je z nej Duch minulých Vianoc. Lenže, ako Duch minulých Vianoc nemá len povinnosť na Štedrý deň. Nie, to nikto zo spoločnosti nemá. Samotný výber Skruža je veľmi náročný proces a následne sa musia nájsť vhodné osoby, ktoré sedia do príbehu Vianočnej koledy tak ako ho poznáme. Ale tento rok je to všetko inak. Tento rok je za Skruža vybraný Evan. Lenže, Evan je veľmi podobný Holly. Vlastne všetko ako sa kedysi správala Holly, tak sa správa Evan. A o to viac sa Holly rozhodne, že Evana zachráni. Že nechce aby skončil ako ona. Lenže, je to samo o sebe ťažšie než čakala. Presne ako ona, Evan si tiež z toho nerobí nejakú väčšiu hlavu a Holly vie, že ak nespraví niečo (čo je zakázané), tak sa Evan nezmení. Musím priznať, od príbehu ako takého som veľké očakávania nemala. Ale o to príjemnejšie som bola prekvapená. Holly bola úžasná hlavná postava. Viacmenej som sa s ňou vedela stotožniť, chápala som jej rozhodnutia ako Ducha minulých Vianoc a všetko okolo. Štýl, ktorým je Posmrtný život Holly Chaseovej napísaný je naozaj skvelý a veľmi dobre sa to čítalo. Keď už som sa do knihy začítala, nevedela som prestať a bola som zvedavá, kam autorka tento príbeh ďalej nasmeruje. Celý retelling naozaj autorka veľmi bravúrne zvládla a určite patrí tak všeobecne medzi jeden z najlepších retellingov. Takisto, aj keď poznáme príbeh Skruža, autorka aj napriek tomu vedela prekvapiť a príbeh sa nakoniec vyvýjal úplne inak ako by som na začiatku knihy čakala. A to nie zrovna v zlom smere. Autorka ma veľmi príjemne prekvapila s tým, akým smerom sa s príbehom vybrala a hoci veľa ľuďom sa ten koniec nepáčil, mne sa o to viac páčil. Aby som to zhrnula, Posmrtný život Holly Chaseovej od Cynthia Hand nie je rozhodne príbeh iba na Vianočné obdobie. Nie, táto kniha je super aj keď ju čítate na jar a podobne. Totižto, autorke sa podarilo ten príbeh naozaj veľmi dobre spracovať a dať do toho aj neskutočne dobré a zaujímavé myšlienky. Čiže určite, Cynthia Hand sa ako autorka veľmi osvedčila a som zvedavá, čo nás čaká v budúcnosti od nej.

Never Trust a Duck, 6.5.2019

Marie Lu ~ Warcross

Virtuálna realita je čoraz populárnejšia v našej modernej dobe. A čoraz viac sa rozvíja aj takzvaná rozšírená realita (realita doplnená istými počítačovými prvkami). Sama študujem informatiku - programovanie, a hoci neviem presne odbor, ktorému sa chcem v budúcnosti venovať, rozhodne je zaujímavé, že toto existuje a čoraz viac sa to stáva bežnou súčasťou nášho života. Preto som rada, že sa tak dobrá autorka, akou je Marie Lu rozhodla napísať knihu, ktorej súčasťou je práve virtuálna/rozšírená realita. Warcross je príbeh Emiky, ktorá to v živote nemala vôbec ľahké. A rozhodne sa nedá čakať, že by sa to malo všetko ako zázrakom vyriešiť. Ako väčšina mladých ľudí na celom svete, aj Emika vlastní okuliare s virtuálnou realitou a hrá Warcross. Nedá sa ale povedať, že by bola nejaká hviezda v tejto hre - a to najmä preto, že ju hrá na čierno. Totižto, nemôže hrať pod svojím vlastným menom. No, ale nakoniec kvôli jej menšej chyby počas otváracieho ceremoniálu, všetci ju tam uvidia. A to upúta pozornosť Hidea Tanaku, vynálezcu tejto hry. A tak sa Emika dostáva práve do centra diania, do centra Warcrossového turnaju, ktorý z roka na rok láme rekordy v sledovanosti. Nenechajte sa ale zmýliť, táto kniha nie je len o nejakej virtuálnej hre, nie, je to všetko oveľa zložitejšie a zapeklitejšie. Ale viac neprezradím, ale nebojte sa mi veriť, táto kniha skrýva v sebe oveľa viac, než čakáte. Či už sa jedná o samotné postavy, ktoré sú neskutočne dobre prepracované, alebo aj o samotný dej, autorka určite ani jednu stránku svojho príbehu nepodcenila. Postavy mali naozaj veľmi prepracovaný charakter a minulosť a všetko mi prišlo reálne a nie vôbec pritiahnuté za vlasy. Naozaj som si postavy obľúbila a už sa neviem dočkať pokračovania (koniec augusta nemôže prísť skôr). Od Marie Lu som ešte síce nič pred Warcrossom nečítala, ale viem, že Legenda je veľmi obľúbená séria a naozaj, naozaj sa plánujem aj do nej vo veľmi blízkej budúcnosti pustiť. Každopádne, neviem ako Legenda, ale táto séria je veľmi prepracovaná, autorka má neskutočne dobrý štýl písania, od ktorého som mala problém sa odtrhnúť a keby nevychádza pokračovanie za pár mesiacov v Česku, asi by som nevydržala a siahla po pokračovaní hneď v angličtine. Takisto treba podotknúť fakt, že sa jedná iba o dvojdielnu sériu, a neviem ako vy, ale ja tento samotný fakt veľmi oceňujem, keďže už tých 3dielnych a viacdielných sérii je noazaj veľmi veľa, a častokrát sa mi stane, že v polke sérii ma záujem o danú sériu prejde a ja ju nakoniec nedočítam. Ako som už spomínala, Warcross je naozaj veľmi slušne prepracovaný prvý diel tejto dvojdielnej série a ja sa už naozaj neviem dočkať, kedy vyjde pokračovanie. Proste, Warcross je taká kniha, ktorá Vás vtiahne do svojho dielu a vy proste budete mať problém tú knihu odložiť. A je jedno či sa zaujímate o virtuálnu alebo rozšírenú realitu, a celkovo, či vôbec čítate sci-fi alebo nie...Táto kniha si zaslúži vašu šancu, lebo naozaj, naozaj, je skvelá.

Never Trust a Duck, 2.5.2019

Totálny úlet – Natália Skladaná

Natália Skladaná

Debutová knižka od Natálie Skladanej Totálny úlet už samotným názvom vystihuje zbierku uletených poviedok zobrazujúcich tínedžerov v rôznych situáciách. Skladaná sa do povedomia literárnych osobností dostala poviedkami či básničkami, s ktorými sa zúčastňovala rôznych súťaží. Mladá autorka z východu si dokonca za rukopis zbierky odniesla domov Cenu Jána Červeňa. Kniha poviedok je odporúčaná nielen mládeži, ale aj rodičom detí, ktorí niekedy nechápu, aké náročné je žiť v tele pubertiaka. Priznám sa, že som sprvu váhala nad jej prečítaním, pretože nie som veľký čitateľ poviedok, avšak svoje rozhodnutie som prehodnotila po spozorovaní obsahu. Ako prvé ma upútala anotácia na zadnom obale knihy, ktorá ihneď zalarmovala moju zvedavosť. Čítanie o problémoch tínedžerov, navyše sľubujúce vtipnosť a dobrodružstvo (trebárs v opisoch tandemového zoskoku)? Okamžite ma to presvedčilo o opaku. U knihy vyhral ďalší aspekt, a to ten, že ilustrácie vytvoril talentovaný kresliar Brian Terrero, možno známy tiež ako ilustrátor obálky knihy Netvor od českého autora Ondreja Herca. Jeho tematické kresby pred začiatkom každej kapitoly sú vydarenou tvorbou a skutočne ma pobavili (najmä tie k poviedkam Rebelka a Lajky). Kniha celkovo obsahuje 13 poviedok, niektoré z nich sú obšírnejšie, iné kratšie. Ako som už spomenula, pred každou poviedkou je ilustrácia znázorňujúca hlavnú myšlienku deja. Poviedky sú rôzneho druhu. Všetky sú však sústredené na mladých a opisujú sa v nich „problémové“ životy tínedžerov v akýchkoľvek situáciách. Tie situácie sú niekedy trápne, nešťastné, neuveriteľné či možno nespravodlivé. Niektoré poviedky obsahujú aj poučnosť príbehu – napríklad v tom, že neradno bojovať o popularitu alebo že sa netreba ulievať z vyučovania. Poviedky sa odohrávajú najmä v škole, ktorá je spomenutá vo väčšine z nich, no postavy sú zakaždým iné. Autorka sa vo svojej slovnej zásobe nebojí využívať veľké množstvo slangových výrazov, skratiek prebratých z anglických termínov či originálnych prirovnaní (S tvárou sfarbenou asi ako pokazený camembert som ponorila ruku do nášho WC), ktorých sú plné celé stránky. Texty sú presiaknuté iróniou a sarkazmom, čo pôsobí osviežujúco a vyvoláva humorný efekt. Pobavila ma napríklad pasáž, v ktorej zaľúbený chalan opisoval pôvaby svojej spolužiačky: Takže, vlasy mala úžasné… Prepáčte, boli čierne ako morská voda pri ropnej plošine, rovné ako neuvarené špagety a voňali, akoby boli čerstvo vyrobené vo Wonkovej továrni na čokoládu. Jej pohľad by odzbrojil aj afganského teroristu, a keď si dala okolo očí čiernu linku, spúšťali sa protipožiarne ostrekovače (poviedka Škrečok). Okrem zábavných prvkov boli poviedky postavené aj na dramatickosti, zväčša vyvolanej prejavmi charakterov postáv („Ocooo! Nerooob! Veď dostanem infarkt!“ protestovala som ako decko – použitá v poviedke Záchod). Nádych drámy, vyvolanej vplyvom paranormálnych javov, vidieť aj v prípade tajomnej poviedky Temné chodby. Tým, že autorka cez postavy komunikuje (využíva zvolacie vety či rečnícke otázky), si s čitateľmi vytvára vzťah, v ktorom sa autentickejšie prežívajú pocity postáv. Zbierka poviedok ponúka časovo nenáročné, oddychové a humorné čítanie, pri ktorom možno lepšie pochopíte náročnosť života v úlohe tínedžerov a budete mať väčší prehľad o ich emóciách. Knihu odporúčam každému mladému človeku a tomu, kto sa chce odreagovať pomocou jednoduchého humoru. Dodnes sa neviem rozhodnúť, ktorá poviedka ma bavila najviac. Všetky si získali moju pozornosť a obľúbila som si ich ako celok. Možno však najviac pobavila Flákarina a najviac som spozornela pri poviedke Totálny úlet, po ktorej som dostala i ja chuť na jeden tandemový zoskok.

vinlit.sk, 25.4.2019

Čítať viac Viac o knihe

Komiks bez jasnej cieľovky

ND Stevenson

Grafický román s jednoduchým, ale pôsobivým vizuálnom zaujme predovšetkým mladšie čitateľskú obec - už len kvôli spravovaní starých-dobrých motívov a tém, s ktorými sa vyrovnáva práve dospievajúca skupina i v reálnej spoločnosti. Dej a jeho pútavosť ťaží predovšetkým z dvoch faktov - tým prvým je hravá grafika, určitým spôsobom veľmi minimalistická, s nie dôkladným zameraním na detail, ktorá však zato krásne pracuje s farbami - pričom každý motív či každé prostredie má svoju zvolenú farbu (či ak chceme filter), skrz ktorý na príbeh nazeráme - čo dodáva príbehu istú symboliku - retrospektívne zábery sú spracované skrz žltý nostalgický šat, zábavné chvíle sú zobrazené cez svetlejšie farby, napr. scény, kedy sa postava necíti komfortne či prežíva isté psychické temno sú zase ilustrované skrz tmavú zelenú či až šedú, čiernu, ktorá korešponduje s dianím v príbehu. Symbolika sa ďalej prejavuje v celom diele, či v menách postáv (Blackheart), v transformácii hlavnej hrdinky napr. na draka, malé dievča, ostrihanie si vlasov v existenciálnej situácii a podobne. Nakoľko je táto symbolika už prežitá a prvoplánová, ponechám na uvážení každého čitateľa. Druhým faktom je situačný humor, ktorý síce nie je skoro ničím originálny a zakladá sa práve na veľmi často používanej ,,hláškujúcej" archetypovej postave, ktorá je vtipná za každý okolností, treba uznať, že tento humor v diele vcelku dobre funguje, medzi hl.postavami sa udržiava určitá chémia a ich interakcie si potenciálny čitateľ užije pravdepodobne najviac z celého diela - nakoľko ostatné postavy pôsobia aspoň minimálne ako krovie, nepoužívajú situačný typ vtipov a reálne slúžia iba ako prostredník k posunutiu deja. Hlavnými problémami sú potom predovšetkým nejasná cieľová skupina, ktorú vytvára predovšetkým podivne poskladaná fabula, ktorá mieša snáď i viacero žánrov - od literatúry pre mladých (na ktorú je vraj dielo orientované), cez fantasy, dobrodružný román až po krimi a horor, čo pôsobí neskutočne zvláštne, nekonzistentne - naratív sa počas diela očividne jemne mení, celé dielo je akoby zbytočne premotivizované, z čoho vyplýva i nejasná cieľovka - ťažko určiť, pre koho je vlastne dielo určené - obzvlášť ak tomu nepomáha ani preklad - ten občas volí skoro až archaické relatívne slušné slová ako ,,fičúr", ktoré sa už určite nenájdu v našom živom jazyku, no následne ich dopĺňa hanlivosťami ako ,,rozmrdám ich" či ,,hajzel", čo by sa naozaj nemuselo nachádzať v lit. pre dospievajúcich a mládež. Vrátiť sa musím i k fabule diela - tá je vytvorená tak zvláštne, že celý svet, v ktorom sa dej odohráva je veľmi nelogicky historicky ukotvený - máme tu rytierov, boje s mečmi, odev zo stredoveku, no zároveň používanie počítačov, mobilných telefónov, skenerov či chladničiek bez aspoň malého vysvetlenie. Čitateľ je teda hodený in medias res do príbehu, ktorý sa ani sám neznaží nič vysvetliť - na čo dopláca hlavne v závere - kedy isté superhrdinské rozuzlenie pôsobí neoriginálne a tuctovo. Grafický román Nimona zaujme predovšetkým nadšencov žánru, pričom okrem vizuálneho spracovanie ponúkne i svojsky spracované motívy priateľstva, porozumenia, nájdenia svojho skutočného ja či akceptovania samého seba.

Welike Books Forever, 25.4.2019

Viac o knihe

Na konci naozaj obaja umrú

Adam Silvera

Ahojte! Dnes som si pre vás pripravila novú recenziu na knihu Na konci naozaj obaja umrú od Adama Silveru, ktorý je v zahraničí veľmi populárny. A ak si myslíte, že to tým spoilom v názve končí, ste na veľkom omyle. Takže sa pohodlne usaďte a čítajte... Pôvodná anotácia: Mateo a Rufus žijú v alternatívnom svete, kde je možné predpovedať smrť. Obávaný telefonát ich zastihne absolútne nepripravených. Za normálnych okolností by sa Mateo a Rufus nikdy nestretli. Toto však nie sú normálne okolnosti a chalanom ostáva menej než dvadsaťštyri hodín života. Plachý Mateo je zdrvený. Nedokáže pomyslieť na to, že tu nechá vážne chorého otca a najlepšiu kamošku s malým bábätkom na krku. Rozhodne sa však, že aspoň tento posledný deň spraví niečo, aby si ho ľudia pamätali. Rufus je bitkár, ktorý už prišiel o celú rodinu a telefonát ho veľmi nezaskočí. No aj tak mu ostáva čo-to vybaviť, aby po sebe zanechal čo najmenší chaos. Hoci si to boja priznať, Mateo a Rufus sú vydesení a zarmútení, spoja sa však cez aplikáciu a čaká ich deň, ktorý si užijú naplno. Po knihe som začala pokukovať už keď vyšla v zahraničí. Veľmi ma zaujímalo ako autor spracuje takúto tému, no vtedy som si ešte netrúfala prečítať knihu v angličtine. Na knihu som dáko pozabudla, ale minulý rok keď sa dočkala českého prekladu ma na ňu opäť nalákala Kája z pennyandbooks. Tá ju tak neskutočne vychválila, že som si ju nemohla nechať újsť. Samozrejme, začala som hľadať a zistila som, že ju vydáva aj naše slovenské CooBoo a ja som bola natešená ako malé dieťa. A po prečítaní som paf! Mateo s Rufusom boli takí úžasní, že si ich budem pamätať ešte dosť dlhú dobu. Každý z nich mal odlišnú osobnosť, no spolu sa krásne dopĺňajú. Musím sa priznať, že zozačiatku som mala oveľa radšej Rufusa, ale postupom času som si našla „cestu“ aj k Mateovi. Obaja však boli veľmi sympatickí a bolo naozaj neskutočné ako sa v priebehu knihy ich charaktre rozvíjali. Dej bol na začiatku veľmi pomalý. Zoznamovali sme sa s prostredím, postavami a celkovo s naším novým svetom. Podľa mňa to mohlo byť kratšie. Vlastne celá kniha mohla byť oveľa kratšia, len stačilo vyškrtať pár slovíčok a viet. No na konci som sa od knihy nevedela odtrhnúť. Tak veľmi som nechcela aby sa stalo to čo sa stalo na konci, ale ono to tak naozaj bolo. Celú knihu ste si mysleli, že je to len vtip, ale fakt nie je. Autor si z vás nestrieľa. Ono je to tak naozaj. A je to kruté. Kniha bola tak nádherne napísaná., že to nešlo bez sĺz. Ten koniec ma totálne zlomil. Krásny príbeh, dobrá nápad, no škoda tých nudnejších pasáží, ktoré mi v knihe vadili. Ak sa pýtate či ísť do toho, tak za mňa určite áno. Jednoducho písané, autorov štýl si zamilujete, tak ako sa zamilujete aj do hlavných postáv. Knihe dávam 4*/5* a odporúčam na dlhé letné večeri.

Jedna malá knihomoľka, 23.4.2019

Viac o knihe

Pozor na priateľstvá so spisovateľmi!

Lygia Day Penaflorová

Ešte je síce len polovica apríla, ale už teraz viem, že kniha Toto je celá pravda sa tento rok umiestni v mojom rebríčku tých najoriginálnejších. Nie však obsahom, ale vizuálnym spracovaním a kompozíciou textu. Kým som sa do nej začítal, istý čas som ju obracal v rukách a opakovane som to robil aj počas čítania. Grafici sa s parádne pohrali s (ne)viditeľnosťou slova celá na obálke a na oriezke sú ukryté hneď dve heslá súvisiace s dejom. Aké, to si budete musieť zistiť sami :-). Tradičné technické spracovanie by románu ani nesvedčili, pretože ani Lygia Day Peňaflor nevyužíva klasické postupy. Text jej románu je tvorený mediálnymi rozhovormi, novinovými článkami, komunikáciou na sociálnych sieťach, esemeskami či úryvkami z inej, fiktívnej knihy. Vďaka tomu čítanie rýchlo odsýpa, baví vás odhaľovať prepojenia, len si musíte dať pozor, aby ste sa nestratili v prelínaní reality a literárneho konštruktu. Dej je rozprávaný z pohľadu viacerých postáv a rozvíja sa v dvoch líniách. Prvú tvorí retrospektíva skupiny stredoškolákov o ich vzťahu so spisovateľkou Fatimou, ktorý nadviazali po úspechu jej knihy o vyrovnávaní sa s emocionálnou búrkou. Inšpirovala ich jej teória o ľudských prepojeniach, založená na maximálnej otvorenosti a úprimnosti voči druhým osobám. Fatima ich pustila nielen do svojho vnútra, ale aj do domu a života, a rovnako i oni jej umožnili spoznať ich osudy. Okrem trojice dievčat to je hlavne Jonah, očividne nesúci na svojich mladých pleciach ťažké bremeno viny. Keď sa odhalí dôvod jeho prestupu z inej školy, Fatima ho sprevádza na ceste vnútorného prijatia skutočnosti. Lenže všetko sa zmení, keď Fatima vydá knihu, ktorá verne reflektuje nielen celý vzťah s jej fanúšikmi, ale hlavne Jonahovu účasť na škandále wrestlingového tímu... Jonah na to takmer doplatí životom a verejnosť baží po informáciách ohľadom všetkých súvislostí. Čo sa týka príbehu, ten je v podstate dosť jednoduchý a veľa sa tam toho neudeje. Všetko sa točí okolo knižného spracovania udalostí na Grahamovej strednej škole a jeho dôsledkov. Dozvedáme sa o zapojení jednotlivých postáv do celkovej mozaiky a o ich názoroch na to, ako sa Fatima zachovala. Niektorí to berú v pohode, iní sa cítia zradene, ďalší chcú z toho vyžmýkať čo najviac pre seba... A práve v tomto - vo vykreslení odlišných postojov - spočíva najväčšia devíza románu. Toto je celá pravda ponúka pestrú škálu osobností, pričom každá má pochopiteľnú motiváciu a je ťažké prikloniť sa iba k jednej z nich. Okrajovo sa Lygia Day Peňaflor venuje aj téme šikany, potrebe odbornej psychologickej pomoci či peniazmi a kariérou narušeným rodinným vzťahom. Možno by stálo za viac rozpracovať práve tieto motívy, ale ani ten hlavný nie je menej dôležitý - prílišná dôvera voči cudzím ľuďom a falošná predstava o slávnych idoloch môžu byť naozaj nebezpečné. Čo však musím vytknúť (a nie je to chyba autorky) je strašná jazyková úprava. Pani, čo je za to zodpovedná, by mala vrátiť svoju výplatu, pretože na pomery CooBoo je v knihe neskutočné množstvo chýb, čo zbytočne znižuje jej kvalitu.

marekzakopcan.sk, 14.4.2019

Viac o knihe

RECENZIA: Nimona (Noelle Stevenson)

ND Stevenson

Nie som práve ten typ, ktorý stále skúša nové veci, ale pri Nimone som vedela, že to bude dobrá voľba. Komiksy som chcela vyskúšať už fakt dávno, ale nikdy som sa k tomu nejako nedostala. Lákali ma hlavne tie marvelácke, lenže tých je toľko, že som sa absolútne stratila v tom, ako ich treba čítať a povedala si, že to je asi na začiatok priveľa. A potom sa zjavil tento milý pekný komiks a aj som si povedala Prečo nie? A tak sa ku mne dostala úžasná Nimona. Nimona je veľmi originálna a svojská postava. Aj keby nemala schopnosť meniť podoby, čo ju rozhodne robí výnimočnou, ešte je tu kopa ďalších vecí, pre ktoré si ju zamilujete. Je ako tornádo, neustále v pohybe, do všetkého sa chce miešať a rozhodne si nenechá skákať po hlave. Srší humorom (často trochu neokrôchaným) a energiou, je drzá a nevypočítateľná. A jednému zloduchovi totálne obráti život naruby. Ballister Blackheart je vykreslený ako taký typický záporák - nepochopený, zatrpknutý, s jediným cieľom a to zničiť svojho úhlavného nepriateľa. Všetky postavy sú vlastne takto typizované, majú vlastnosti a vzhľad, ktoré ste už určite niekde videli, no zároveň nie sú klišé. Čiže ako je Ballister Blackheart typický zloduch, tak je Ambrosius Goldenloin jasný hrdina - silný, udatný, v žiarivej zbroji a všetkými obdivovaný. No každá minca má dve strany a preto ani do nebies vychvaľovaný hrdina nikdy nie je úplne dokonalý a zloduch zas nemusí byť krutý. Všetko sa začína, keď sa Nimona zjaví u Blackhearta a oznámi mu, že sa stane jeho parťáčkou. Ten nemá veľmi na výber, pretože Nimona je nazastaviteľná a neústupčivá. Zozačiatku sa zdá, že to nemôže fungovať, Blackheart nezvláda jej šialené tempo a charizmu, no postupne si začnú dôverovať. Dokonca sa zdá, že s jej pomocou sa mu konečne podarí to, čo má každý správny záporák robiť- bojovať proti systému. Na jeho čele stojí Inštitút, ktorý všetkému vládne. Blackheart s ním má zlé skúsenosti, keďže v minulosti sa mu otočil chrbtom. A rovnako aj Goldenloin, čo ho asi trápi ešte viac. Celý príbeh je plný akcie a rôznych zvratov. Najviac ma bavil ten zvláštny šialený svet, v ktorom sa dej odohráva, akási zmes stredoveku s modernými technológiami, no aj mágiou. Celé to bolo veľmi originálne, hoci sa tam našlo aj pár klišé, no aj to malo svoju funkciu. Vlastne mi to prišlo ako taká paródia na typické fantasy príbehy. Okrem toho sa autorka v tomto diele venuje mnohým spoločenským problémom, ktoré boli do príbehu zasadené tak nenútene, že ste si to možno zozačiatku ani nevšimli. Ďalšia vec, ktorú veľmi oceňujem, je humor. Nimona bola sama o sebe postava, ktorá neustále trúsila nejaké vtípky a ironické poznámky, no kniha bola celkovo presiaknutá humorom. A neboli to len také milé veci, niekedy si autorka robila srandu zo smrti a podobných tém, ktoré boli fakt čierne. Ale bolo to tak perfektne podané, že sa nedalo nič iné, len sa na tom zasmiať. Všetko dotváral perfektný dizajn. Kresby boli jednoduché, vďaka čomu si čitateľ stíha všímať, čo sa práve deje, no nechýbali ani zaujímavé detaily a rôzne drobnosti, ktoré dokázali upútať pozornosť. Veľmi sa mi páčili posledné strany, kde boli rôzne "doplnky" - napríklad nejaké bonusové scény, proces akým jednotlivé postavy vznikali a podobne. Dopočula som sa, že autorka spolupracovala na vytvorení niekoľkých ďalších komiksov, čiže keď sa mi zažiada čítať ďalší, som si istá, že aj tie sa zjavia na mojom zozname.

strana36.blogspot.cz, 12.4.2019

Viac o knihe

Noelle Stevenson: Nimona

ND Stevenson

Neurčitá zmes fantastického sveta v mierne dystipockom šate s vedecko-fantastickými dôvtipom a gendrovo nevyhranenými hlavnými hrdinami sa volá Nimona. Nimona pôvodne prežívala denný stereotyp na internete. Mala podobu webkomiksu, ktorý postupne dobyl nielen svet ako taký, ale aj slovenský knižný trh. V roku 2015 záverečnú prácu súčasnej americkej ilustrátorky a animátorky, Noelle Stevensonovej, vydalo vydavateľstvo HarperCollins ako grafický YA román búrajúci predsudky u čitateľa každého veku. Univerzum tvaromeničky Nimony sa práve tým, že popieralo mýtus o dobre a zle v rozprávkach či iných žánrovo farbistých knihách, stalo obľúbenou oddychovou zónou nielen komiksových fanúšikov, ale aj rádových čitateľov, ktorí vždy radi siahnu po čokoľvek ľahkom, sviežom či zaujímavom. Ak ste väčšine z toho, čo bolo vyššie napísané, neporozumeli, nezúfajte. Radi vám to v nasledujúcich riadkoch vysvetlíme „polopate“. Noelle Stevensonová vyrástla v Severnej Karolíne. Vysokoškolské štúdium absolvovala v Marylande, v meste, v ktorom sa vlastne začal písať jej príbeh. Ako talentovaná producentka remakeu animovaného seriálu She-Ra: Princess of Power oslnila popkultúrnu obec rôznymi narážkami na známe klasické diela (i komiksy) z fantastiky (Pán Prsteňov, Conan, Artuš, Slayers, Thundercats...), ktoré s radosťou medzi riadkami spomína aj vo svojich knižných prácach. Ide o grafické romány Nimona (vydavateľstvo CooBoo - Albatros) a Lumberjanes (vydavateľstvo Paseka) určené mladšej čitateľskej obci, ale s radosťou po nich siahnu aj starší čitatelia, a to z prostého dôvodu – Noelle Stevensonová srší vtipom aj nadhľadom a s potešením rebeluje voči zaužívaným rozprávačským schémam tak, ako to robia takmer všetci dnešní horliví spisovatelia. Nimona vyšla vo vydavateľstve CooBoo začiatkom marca. Označenie grafický román, nie komiksový zošit, sa zvolilo správne, pretože 272 farebných strán vám prinesie klasický fantastický príbeh v menej klasickom spracovaní. O zábavu, čierny humor, kritické narážky na jednoduchú jednotvárnosť alebo odľahčenie vážnych tém, s ktorými sa hlavní hrdinovia pasujú od prvého zoznámenia sa, nebude núdza. Hoci je pravdou, že podobne vystavané príbehy o hrdinkách s temným tajomstvom, ktoré si zvolili stranu zla už len z princípu, môžete nájsť takmer všade, zaujímavý marketing i životopis autorky tohto „obrázkového“ románu vás nenásilným spôsobom prinútia po knihe siahnuť a zahĺbiť sa do nej. Silné stránky, ktorými sa Nimona môže pochváliť, sa neukrývajú iba v reklame. Grafický román dostal pútavý dizajn, ktorý nesklame ani potom, keď sa kniha otvorí. Príjemné zemité farby, chlad sálajúci z takmer každého panelu či autorkina hra s rozmiestnením technického scenára na celej ploche tak, aby každá jedna kapitola zohrala v príbehu svoju úlohu a neostala niekde len tak visieť, vám otvárajú bránu do sveta, v ktorom zlí hrdinovia majú šľachetné úmysly a tí dobrí si zase, naopak, volia cestu menšieho zla. Všetko navôkol vás pôsobí príjemne rustikálne. Kontrast navodia až samotné postavy a ich osudy, ktoré neraz menia naoko serióznu hru o nadvládu fiktívnej krajiny, v ktorej sa príbeh Nimony, malej, hyperaktívnej a vždy dobre naladenej tvaromeničky, odohráva. Noelle Stevensonová vložila do svojej komiksovej prvotiny poriadny kus seba samej. Vyhrala sa s vnútornou kompozíciou svojho diela do detailu, čím každému komiksovému fanúšikovi vyčarovala úsmev na tvári. Nechala sa inšpirovať novinkami v komiksovej tvorbe a dovolila panelom, obrázkovým poliam, ilustráciám a v neposlednom rade aj samotnými rozprávačom obohatiť príbeh o moderný vzhľad. Teraz by sa dalo vlastne napísať, že Nimona patrí k unikátnym knižným počinom, ktoré by žiadny čitateľ nemal tento rok prehliadnuť. Ibaže... ... ibaže Nimona v inej obmene sa dá nájsť v každej knihe, ktorá sa rozhodne zotrieť hranicu čiernobielych archetypov a poukázať na absurdné delenie fiktívnych hrdinov na tých dobrých a tých zlých. Rovnako tak môžeme nájsť silnú ženskú hrdinku, bojujúcu s vlastnými démonmi, nepriaznivým osudom, predsudkami a svojským „endom“ bez žili šťastne až do smrti nielen v grafických románoch z minulého storočia, ale aj v knižnej tvorbe súčasných autorov, a to bez toho, aby na seba pútali pozornosť svojím prehnane bláznivým ja alebo „pozérstvom“. Práve to, a mnoho iných komických situácií navôkol hlavnej hrdinky a jej dobráckeho šéfa, Ballistera Blackhearta, robí z diela čítanie ohraničené konkrétnou skupinou knižných záujemcov. Presne tí čitatelia, ktorí majú radi americký humor, ich spôsob interpretácie bizarných vecí, voči ktorým musia ostro vystupovať a parodovať ich, dokážu vzplanúť k Nimone vrúcnou láskou a nájsť v tvorbe Noelle Stevensonovej istý pôvab. Rovnako ľahko si k nej cestu nájdu aj mladší čitatelia, ktorým ide len o to, aby sa dobre zabavili, trochu si pri čítaní oddýchli a miestami sa nad niečím zamysleli, či si len potrénovali svoju vlastnú čitateľskú sebareflexiu. Viac od našej Nimony čakať nemôžeme, čo ale nie je niečo, prečo by sa mal tento grafický román zatratiť. Nimona, príbeh tvaromeničky s ihravým úsmevným nádychom a nostalgickým koncom, prešla od svojho zrodu dlhú cestu. A ponúka ju aj vám, ak sa teda odvážite siahnuť po grafickom románe s nádychom fantasy, sci-fi a humoru. Aj keď táto zmes nie je ideálne vyvážená a sem-tam jej na kráse nepridá ani slovenský preklad, ktorý škrípe práve v replikách našej hlavnej hrdinky, čas strávený pri tejto „obrázkovej“ knihe nebude predstavovať zbytočnú investíciu. Príbeh vás možno neosloví. Nevadí. Pozornosť bude pútať grafické spracovanie, na ktorom aj dnes môžeme hlavne my (z redakcie FSka) nechať svoje oči. A veruže ich nie je málo!

Fantasy-svet.sk, 31.3.2019

Viac o knihe

Recenzia médii