Čo by ste robili, keby vám niekto oznámil, že do dvadsiatich štyroch hodín zomriete? Prežili by ste obyčajný deň, pretože už vlastne teraz žijete svoj sen? Alebo by ste urobili niečo šialené, na čo ste nikdy nenašli odvahu? Priznám sa, že ja netuším. A rovnako zmätení boli aj dvaja hlavní protagonisti tejto knihy, Mateo a Rufus.
Tí žiju v alternatívnom svete, ktorý je celkom obyčajný až na to, že ľudia prišli na to ako predpovedať smrť. Preto vznikla takzvaná Linka smrti, ktorá má na starosti telefonicky oznamovať ľuďom, že nastal ich čas na odchod zo sveta. Poblém je v tom, že človek nevie ako ani kedy presne zomrie. A nikto ani len netuší, odkiaľ berie tieto informácie Linka smrti. No nič sa s tým nedá robiť. Aby si ľudia tento ťažký osud trochu spríjemnili, vzniklo množstvo inštitúcií a vynálezov pre "podenky", čiže ľudí, ktorí do dňa zomrú. Rôzne zážitkové centrá, zľavy v niektorých obchodoch alebo aplikácia, ktorá takýchto ľudí spája. A do nej sa prihlásia aj Mateo s Rufusom.
Obaja sú úplne rozdielni a okrem toho v akej situácií sa ocitli, vlastne nemajú veľa spoločného. Mateo je introvert, najradšej trávi čas sám vo svojej izbe s knihami, hudbou alebo na počítači. Má len jednu najlepšiu kamošku a žije s otcom, ktorý je však už niekoľko týždňov nemocnici a tak ho telefonát zastihne, keď je úplne sám. Nerád riskuje a vlastne je až mierne paranoidný, čo sa smrti týka. Preto si viem predstaviť, ako ho musel telefonát vystrašiť.
Rufus je z trochu iného súdka. Prišiel o celú rodinu a jedinou oporou sú preňho kamoši. Jeho ťažký život ho zocelil, vie sa o seba postarať a nie je preňho novinka, že život nie je fér a každý sa musíme životom pretĺkať, ako najlepšie vieme. Nebojí sa povedať, čo si myslí a jeho sen je precestovať svet ako fotograf. Telefonát z Linky smrti ho zastihne v nepríjemnej situácií, ktorá neskôr poznačí smerovanie celého jeho posledného dňa.
Oboch som si veľmi rýchlo obľúbila. Rufus bol vtipný a vždy prišiel s nejakou výstižnou hláškou. Páčilo sa mi jeho fotenie, ako rád zachytával momenty zo svojho života, ktoré preňho niečo znamenali. Mateo bol zas veľmi dobrý človek, ktorý myslel hlavne na druhých ľudí a o veciach naozaj premýšľal.
Obidvaja boli zozačiatku trochu podozrievaví a opatrní, ale to je pri stretnutí s niekým cudzím úplne normálne. Nemohli vedieť, či sa z jedného z nich nevykľuje nejaký nájomý vrah a práve on bude dôvodom konca. Pomaly však zisťujú, že našli niekoho s kým si rozumejú a tak sa vydajú na svoje posledné dobrodružstvo.
Veľmi som si užívala všetky ich zážitky a spôsob, akým prežívali posledné drahocenné hodiny v ich živote. Išli na svoje obľúbené miesta, navštívili ľudí, na ktorých im záležalo, no skúsili aj niečo nové, aby získali posledné skúsenosti. Viem si predstaviť, že by sa mi podobný posledný deň páčil. S nejakým kamarátom objavovať zákutia mesta a rozprávať sa o svojich nesplnených túžbach a myšlienkach, ktoré sme nikdy predtým nevyslovili.
Najzaujímavejšie pre mňa bolo, ako sa charaktery postáv pomaly vykresľovali a menili. Poznanie blízkeho konca človeka donúti viac sa nad vecami zamýšľať a veľa zistí aj o sebe. Obaja sa navzájom ovplyvňovali tým najlepším možným spôsobom. Rufus Matea donútil trochu žiť, prestať sa všetkého báť a skúšať nové veci. Rufus si zas od Matea zobral k srdcu niekoľko myšlienok, naučil sa pozerať na svet inými očami a pochopil, aké je dôležité, aby človek myslel na druhých. Možno zozačiatku nemali veľa spoločného, no ich spoločný blížiaci sa koniec ich spojil a oni tak dostali možnosť, aspoň trochu ho ovplyvniť. Vybrali si s kým prežijú svoj posledný deň, kam pôjdu a s akými myšlienkami odídu z tohto sveta.
Nečakala som, že príbeh bude vyrozprávaný aj z pohľadu iných osôb ako Matea a Rufusa. No sem-tam sa objavili kapitoly zameriavajúce sa na osoby blízke obidvom chlapcom, ale aj cudzích ľudí, ktorí sa len krátko mihli v ich životoch, no aj to vo veľkej miere všetko ovplyvnilo. Autor takto poukázal na komplikovanosť ľudských životov, ako náhodné stretnutia a rozhodnutia môžu radikálne zmeniť smerovanie človeka a jeho osud. Ide o takzvaný "Motýllí efekt", ktorý hovorí o tom, že aj najmenšia a napohľad zanedbateľná vec môže neskôr spôsobiť obrovskú zmenu. Donútilo ma to zamyslieť sa, ako by sa veci vyvinuli, keby sa niečo stalo inak a aký by to malo dopad na niektorých ľudí.
Príde mi náročné napísať knihu, ktorej dej sa odohráva len počas jedného jediného dňa. Je ťažké predstaviť postavy, vykresliť ich tak, aby o nich čitateľ niečo zistil a aj si ich stihol obľúbiť. Zachytiť moment ich premeny, kedy začnú rozmýšľať trochu inak alebo zachytiť ich myšlienky. Človek si ani neuvedomuje, ako môže jeden deň alebo len pár hodín skúseností úplne zmeniť jeho život. No autor to zvládol bravúrne, vôbec som nemala pocit, že príbeh stagnuje alebo práveže neprirodzene letí dopredu.
Keby bola kniha iného žánru, vedela by som si predstaviť smerovanie príbehu k tomu, že by hlavné postavy odhalili tajomstvo okolo Linky smrti. Je to strašne čudné, že niekto dokáže určiť, že zomriete, hoci vy sami dokážete s osudom trochu narábať a napríklad sa vyhnúť rútiacemu autu, ktoré by vás mohlo ľahko zabiť. Môžete sa uhnúť guľke a skryť sa do bezpečia, no vždy na vás číha nebezpečenstvo. Možno je za tým tajná organizácia, ktorá posiela medzi ľudí zabijakov. Alebo je za tým mágia... ktovie. Chcela by som vedieť, ako to premyslel autor.
No toto bol to príbeh o obyčajných ľuďoch, ktorých osud bol spečatený. Veď, koniec-koncov, autor nám koniec prezradil hneď v názve. Môže ma však niekto viniť za to, že som dúfala, že práve Rufus a Mateo nájdu spôsob ako všetko obísť, ako sa zachrániť, ako zo seba spraviť tých hrdinov, čo všetko zmenia? Že oni sú tými vyvolenými, ktorí sa ničoho neboja a ak zomrú, tak za nejaké vyššie dobro? No to vôbec nebolo potrebné. Táto kniha poukázala na kopu dôležitých vecí, na pominuteľnosť ľudského života, na to, aká je dôležitá láska a priateľstvo a že by sme mali žiť každý deň, ako by bol náš posledný. Pretože človek nikdy nevie. Čo by ste robili, keby vám niekto oznámil, že do dvadsiatich štyroch hodín zomriete?
strana36.blogspot.cz, 17.1.2019
