Jeff Zentner vo svojom románe spracoval tému smrti mladých ľudí a premenil to na dojemné rozprávanie o žiali, odchodoch, ale aj o pretrvávajúcej nádeji
Malo to byť najdôležitejšie obdobie na strednej škole. Namiesto toho prichádza Carver na začiatku školského roka do triedy bez svojich priateľov. Ich portréty umiestnili do vitríny s čiernou stuhou akoby to, čo sa udialo, bolo rokmi vzdialené. Aj on občas zabudne, že umreli.
Ten pocit síce trvá len pár sekúnd pred zobudením, ale práve vtedy sa cíti nevinný a šťastný.
„Vtedy som na chvíľu slobodný. No potom si na všetko spomeniem,“ hovorí hlavná postava románu Farby smútku (vyd. CooBoo, 2020) od Jeffa Zentnera.
Kniha z kategórie Young adult literatúry (literatúra pre mladých dospelých) však neprináša jednoduchý príbeh, prvoplánovú zápletku ani klišé na každej strane. Autor veľmi citlivo opisuje smútok a trápenie 17-ročného rozprávača, ktorý sa obviňuje zo smrti kamarátov.
Po práci na nich nedočkavo čakal, pozeral na hodinky, počítal sekundy, aby im napokon bez väčšieho rozmýšľania poslal esemesku. „Chalani, kde ste? Ozvite sa.“
Zostalo to bez odpovede v tichu, ktoré sprevádzalo najbližšie dni, keď si sadal do lavice kostolov, aby sa s nimi naposledy rozlúčil. „Svet prekypuje pulzujúcim, bzučiacim životom. Až na drevenú rakvu v prednej časti kostola. V nej leží nehybné telo, ktoré som znehybnil tou najvšednejšou, najbanálnejšou činnosťou na svete. Kamarátovi som poslal správu. Ľudská obdoba muchy, ktorá si trie zadné nohy. Esemeskovanie je skrátka činnosť, nad ktorou nepremýšľame. Nemala by pripraviť o život vašich troch najlepších priateľov.“
Jeff Zentner sa prostredníctvom hlavného hrdinu prihovára čitateľom v knihe, ktorá nie je len o strate a vine, ale predovšetkým o túžbe po odpustení a dôležitosti priateľstva.
Autor nepodáva príbeh chronologicky, ale postupne odhaľuje puto, ktoré spájalo štyroch mladých ľudí. Cez Carverove spomienky odhaľuje, ako sa spoznali, čo pre seba znamenali, akí si napriek odlišnosti boli blízki.
Takisto do textu ukrýva odkazy na vieru, multikulturalizmus, LGBTI komunitu, ale aj feminizmus, keď prepája svet dospievajúcich a dospelých. Zároveň tak dokazuje, že tieto územia nie sú také vzdialené, že mladí rovnako ako ich rodičia či starí rodičia zápasia so svojimi dilemami, riešia komplikované vzťahy aj neistotu budúcnosti. Autor to umocňuje špecifickými podmienkami, ktoré vyplávajú zo straty blízkeho človeka.
Pomáha si pri tom farbami, aby nimi opísal ľudské trápenie. Namiesto nejednoznačnej pohody alebo stresu použije príjemné zlatoružové teplo alebo purpurovočervený kŕč, aby si vnútorný svet hlavnej postavy mohli čitatelia jednoduchšie predstaviť.
V centre knihy však nie je spektrum farieb, ale rozlúčkové dni. Aj preto sa kniha v origináli volá Goodbye Days. Náhla smrť vnuka, syna, súrodenca totiž ich rodiny prinúti zorganizovať rozlúčkový deň a povedať mu posledné zbohom. Nie je to žiadna skupinová akcia, každá rodina sa so svojím drahým lúči po svojom.
Spája ich len Carver, ktorý sa každého takého dňa zúčastňuje a odhaľuje tajomstvo o svojom priateľovi. Popritom nazrie do rodín, ktoré jeho kamarátov najviac ovplyvnili. Týmto spôsobom sa pred ním odkrýva svet, ktorý nie je čiernobiely, ale vytvorený ľuďmi rôznych rás či sexuálnej orientácie.
„Uvedom si však, že v tejto krajine černošským mladíkom nikto netoleruje chyby. To som ho musel naučiť. Musel som ho naučiť, že síce môže byť sudcov syn, ale ak sa bude správať rovnako ako belošskí mladíci – jeho priatelia –, ľudia či policajti s ním budú zaobchádzať neľútostnejšie, drsnejšie. Neuvidia v ňom sudcovho syna. Neuvidia v ňom usilovného chalana, ktorý väčšinu času seká dobrotu.
Uvidia len ďalšieho ,gangstra‘– obľúbené slovo, ktorým sa v istých okruhoch opisujú všetci černošskí mladíci,“ hovorí rodič jedného z mŕtvych kamarátov a naráža tak na rasovú nerovnosť v USA pred tým, ako sa začalo nahlas rozprávať o hnutí Black Lives Matter.
Zentner román prispôsobil mladému čitateľovi, keď príbeh zasadil do takmer dokonalého prostredia s vynikajúco zariadenými kanceláriami a premyslene postavenými budovami.
Rovnako si pomáha aj zbytočnými prirovnaniami („akoby som držal ruku tesne nad plameňom“), ktoré však nebránia plynutiu textu.
Hlavná postava knihy nie je klasický hrdina, ktorý vyrieši všetky svoje problémy, pomerí sa s rodinami svojich spolužiakov, nájde si frajerku a jednoducho nastúpi na vysokú školu. Carver namiesto toho tlačí pred sebou spomienky na najlepších priateľov, skľučujú ho pocity viny pre ich nehodu a pochybnosti, či sa toto všetko dá zvládnuť a prežiť.
„Náhle ma zachváti skľučujúci pocit, akoby som sa ocitol vo víre bezodnej melancholickej slabosti. Nie takej, ako keď netrpezlivo čakáte na koniec vyučovacej hodiny. Ale takej, ako keď si uvedomíte, že vaši traja najlepší kamaráti práve začínajú žiť posmrtný život alebo odchádzajú do večného zabudnutia, zatiaľ čo vy sedíte doma na zadku a z okna hľadíte na okoloidúci vlak,“ rozpráva Carver a prihovára sa tak čitateľom akoby vo forme denníka, ktorý plynie od smrti po posledný rozlúčkový deň.
Nie je to však depresívne rozprávanie o období, ktoré sa už nemôže zopakovať. Naopak, román Farby smútku je dojemná kniha o mladosti, o bolesti a o potope, ktorá síce všetko zmietla a zničila, ale neskôr možno ustúpi.
„Ľudia sa vám do srdca väčšinou nezapíšu preto, lebo vás zachránili, keď ste sa topili alebo ste zostali uväznení v horiacom dome. Zvyčajne sa vám do srdca zapíšu preto, lebo vás miliónmi nenápadných a dokonalých spôsobov dennodenne zachraňujú pred samotou.“
V centre knihy však nie je spektrum farieb, ale rozlúčkové dni.
Denník N, 15.10.2020
