
Keď je odpoveď v krvi
Svet v tejto knihe je rozdelený, hoci kedysi dávno tomu tak nebolo. V tom čase bola mágia vítanou silou a tí najmocnejší sa tešili nielen veľkej obľube, ale aj rešpektu. Lenže po niekoľkých storočiach je všetko inak. V kráľovstve Renalt je hlavným utláčateľským orgánom Tribunál, ktorý vyhľadáva bosorky a tie potom krutým spôsobom popravuje. Verejnosť sa teda bojí kohokoľvek, kto sa len trošku odlišuje, pretože logicky, keď je niekto bosorka, musí to byť vidieť aj navonok. Podobným predsudkom čelí aj princezná Aurelia, hoci vlastne právom, a tak žije v dennodennom strachu, že ju odhalia a popravia. Jej jedinou nádejou je odcestovať do mesta Achlev, v ktorom na ňu čaká kráľovský ženích a tiež prísľub lepšej budúcnosti. Lenže ani v Achleve nie je život dokonalý a Aurelia si uvedomuje, že možno tak trochu prešla z blata do kaluže. Poháňaná nielen svojou mágiou a rôznymi prízrakmi, ale aj túžbou pomôcť nevinným, sa vrhá do nebezpečného boja s cieľom dopriať svojim poddaným vytúženú slobodu a bezpečie. No čím viac sa snaží, tým tesnejšie sa uťahuje slučka okolo jej krku a je otázne, či sa jej nakoniec podarí vykĺznuť. Koncept autorkinho sveta je pomerne jednoduchý a má jasne stanovené pravidlá. Žijú v ňom ľudia obdarovaní mágiou, no viac je tých obyčajných nemagických. Pričom mágovia sa buď tešia veľkej úcte, ale skôr im do životov zasahujú predsudky a strach ostatných. Nie je to ktovieako originálna zápletka, ale je dostatočne pevná a uveriteľná na to, aby sa o nej aj dobre čítalo. S rozdelením mágie si autorka dala trochu viac práce, pričom najviac som sa dozvedela práve o krvavej mágii, ktorú praktizuje aj hlavná hrdinka princezná Aurelia. Tá navyše okrem toho vidí aj duchov mŕtvych. Tečúca krv a duše mŕtvych zabezpečili, že príbeh bol o čosi temnejší, čo mňa osobne vždy baví o čosi viac. Tiež ma bavil autorkin štýl a to, akým spôsobom svoj dej vyrozprávala. Vlastne sa snažila striedať akčnejšie momenty plné napätia s úsekmi opisov a čakania na búrku, vďaka čomu som sa nemala čas nudiť, príbeh získal nielen svižné tempo, ale aj dobrú dynamiku. To prispelo k stupňovaniu napätia a zamotávania zápletky, čiže ku koncu som miestami už ani nedýchala. Nie všetky veľké odhalenia pre mňa boli síce prekvapením, ale zase predsa ich ostalo aspoň pár, aby som z čítania nebola úplne sklamaná. Navyše ide o vcelku podarený retelling jednej z menej známych rozprávok Husiarka, v ktorej komorná podvedie princeznú ktorej slúži a vymení si s ňou miesto, aby si mohla zobrať za muža dokonalého princa, pričom pravá princezná je poslaná pásť husi. Tento námet je v knihe veľmi viditeľný, ale všetko je premyslené tak, aby to zapadalo do zápletky celej knihy i do magického prostredia, čiže som bola nadmieru spokojná. Z čoho som už taká nadšená nebola, boli postavy. Nie, že by boli jedna ako druhá, to ani v najmenšom. Vlastne boli pomerne rôznorodé. Najväčší priestor dostala Aurelia, keďže bola zároveň aj rozprávačkou príbehu. Z ustrašenej princeznej sa postupne menila na silnú a odhodlanú ženu, ktorú by dokázal kadekto nasledovať. Do cesty sa jej priplietli aj iní zaujímaví hrdinovia, niektorí mi zlomili srdce, iní ma znechutili a tí ostatní jej síce väčšinou len hrali druhé husle, ale ich prítomnosť bola aspoň zväčša príjemná. Čo mi teda na postavách tak veľmi prekážalo? To, že logiku hodili cez palubu a absolútne nepremýšľali o tom, čo robia. Ich nelogické rozhodnutia pritom len boli recepty na čakajúce katastrofy a osobne som niekedy mala chuť trhať si z toho všetkého vlasy, pretože všetkému, čo sa stalo, sa dalo jednoducho predísť, keby aspoň niekto z nich dokázal používať to vzduchoprázdno, čo mali v hlavách. Vďaka tomu som si čítanie nedokázala naplno užiť, ale aj napriek tomu túto knihu považujem za príjemne napísaný príbeh so zaujímavým dejom a vcelku schopnou zápletkou. Krvavec je vcelku slušivým úvodom do novej série. Autorke sa podarilo stvoriť zaujímavý svet s pevným základom a jasne rozlíšiteľnou mágiou. Obdobne dobre poskladala aj dej, v ktorom sa striedali akčnejšie scény s tými opisnými, čiže dej mal svižné tempo, ktorého prostredníctvom dosť úspešne gradovalo aj napätie. Navyše kniha sa čítala príjemne a rýchlo, čo pripisujem na vrub autorkinmu peknému a miestami metaforickému štýlu. Čítanie ma teda bavilo, autorka ma dokázala rozcítiť a raz či dvakrát dokonca aj prekvapiť, tiež stvorila postavy, ktoré boli rôznorodé a bolo aj vidieť, že sa ich charaktery nejako vyvíjajú. Bohužiaľ však už zabudla, že tieto jej postavy by mohli aj premýšľať o tom, čo robia, vďaka čomu by videli, že to nemá absolútne žiadnu logiku, čím by predošli väčšine katastrof, ktorým v deji museli čeliť. Napriek tomu ale ide o príjemný rozprávkovo-magický príbeh ako vystrihnutý zo sveta bratov Grimmovcov.